Dnes by som o mojich spolužiakoch zo základnej školy povedala, že boli nekonvenční. Živlom, ktoré sa odmietali podriadiť tradičnému systému školského vzdelávania a ich vysokým predstaveným – učiteľom, sa vyhrážali: „Pôjdeš do polepšovne!“ Tento zdvihnutý prst sa u nás ukazoval tak často, až sa premenil na mýtus o zariadení, v ktorom sú zatvorení spravidla chlapci, aby ich za použitia izolácie a tvrdých telesných trestov naučili, ako sa správať.

Polepšovňa, pasťák – prejdime na jeho korektný ekvivalent „zariadenie na výkon ústavnej a ochrannej výchovy“ – a tichý rešpekt, ktorý vyvolával, ma lákali natoľko, že som sa vo vysokoškolskom štúdiu špecializovala na odbor etopédia, teda poruchy správania. Keď som sa prvýkrát počas môjho vzdelávania dostala na prax do diagnostického centra pre chlapcov, nechceli ma k nim pustiť. Čo tam ja, taká mladá a krehká, budem robiť? A tak ma posadili k dokumentácii, aby som si čítala ich anamnézy. Príbeh každého dieťaťa bol poznačený traumou, dlhodobou frustráciou a strádaním. Deti, ktoré nepoznali svojich rodičov, ale poznali násilie, deti z rodín alkoholikov, nechcené, odložené, zanedbané, týrané. Mali na konte záškoláctvo, bitky, krádeže, závislosti a neraz i závažnejšie previnenia.

Odvtedy som navštívila niekoľko podobných zariadení. Hrávali sme futbal, ping-pong, volejbal, chodili na nákupy, spievali a tancovali, sedeli na gauči a zhovárali sa. Obdivovala som ich bezprostrednosť a otvorenosť. Boli to malí*é dospelí*é, ktorí*é stratili ilúzie o svete, no napriek tomu sa priznávali k veľkým snom. Jedno mali spoločné: vnímali umiestnenie do zariadenia ako trest.

Byť plnohodnotným občanom

Odkedy sa spoločnosť snaží vychovávať, humanitné vedy sa pýtajú: Čo znamená pripraviť niekoho na život? Odpoveď sa v priebehu dejín menila v závislosti od toho, aká bola objednávka vládnucej triedy a štátneho aparátu, ktorý sa staral o udržanie jej vedúcej pozície. V kľúčových kompetenciách nájdeme už na úrovni základného vzdelávania pojmy, ako sú podnikavosť, sebarozvoj, inovatívnosť. Požiadavkou globalizovaného trhu je vychovať silných a dravých jedincov, ktorí sa šikovne uplatnia na pracovnom poli, aby mohli svojím kapitálom prispievať do koncentrácie bohatstva u čoraz užšej skupiny vykorisťovateľov. Kapitalizmus 21. storočia však zostáva závislý na bežných pracujúcich, ktorí budú pokorne produkovať nadhodnotu pre vlastníkov korporácií. A v tejto pozícii by sa bezpochyby mohli a mali v budúcnosti uplatniť deti z inštitucionálnej výchovy.

Vysokoškolská pedagogička Kristína Jamrichová si vo svojej dizertačnej práci kladie otázku, či je detstvo v špeciálnej výchove neoliberalizované. Maximalizácia rozvoja individuálneho potenciálu, schopnosť sebaregulácie, tvorivé a inovatívne myslenie sú humanistickou perspektívou škôl hlavného prúdu. Profil ekonomicky aktívneho a podnikavého občana figuruje v zariadeniach inštitucionálnej výchovy menej nástojčivo. Očakáva sa vytvorenie nového systému hodnôt pre budovanie nových modelov správania. Je potrebné objaviť v sebe rezilienčné zdroje, ktoré jedincovi pomôžu prekonať prekážky na ceste k žiaducemu profesijnému a spoločenskému uplatneniu. Výkon nemusí byť najlepší, ale aspoň nejaký.

Čas použiť represiu

Ak štát pristúpi k tzv. totálnemu riešeniu a rozhodne o umiestnení dieťaťa do inštitúcie, predstava o „náprave“ je nasledovná: Vytrhneme dieťa z jeho prirodzeného prostredia a dočasne ho izolujeme, aby sme z neho mohli vychovať slušného občana. Keď na základe správania, ktoré vyhodnotíme ako žiaduce usúdime, že je pripravený na život vonku, pustíme ho. V skutočnosti to však znamená: Ako spoločnosť sme zlyhali, lepší nápad ako represiu, žiaľ, nemáme.
Na Slovensku sa v špeciálnych výchovných zariadeniach nachádza 800 detí s poruchami emócií a správania alebo v riziku ich vzniku. Poruchy správania pritom nie sú ničím iným než porušovaním pravidiel, spoločenských noriem a hodnôt. Nie je to diagnóza, ktorá sa stanovuje na základe štandardizovaných meraní či röntgenu. Je podmienená kultúrne (a politicky), a preto sú jej hranice pohyblivé naprieč časom i miestom.

Pokiaľ si nárokujeme právo vymaniť dieťa z prostredia, ktoré mu do istej miery dokáže naplniť základné potreby bezpečia a istoty, musíme byť schopní*é poskytnúť mu lepšie podmienky, zabezpečujúce jeho zdravý vývoj a prípravu na život v konvenčnej spoločnosti – nech to znamená čokoľvek. Ako sa nám darí vmestiť deti v inštitúciách do stanovených rámcov?

Upratať alebo vrátiť opravené

Či ide o reedukačné centrum na Slovensku, či výchovný ústav v Česku, právnym podkladom pre umiestnenie dieťaťa do zariadenia je uloženie ochrannej výchovy alebo nariadenie ústavnej výchovy (o ďalších možnostiach sa pre potreby tohto článku nezmieňujem). Ústavná výchova je považovaná za krajné riešenie v prípadoch chýbajúcej riadnej výchovy. Je to situácia, keď dieťa nikto neviní z toho, čo sa mu stalo, a kolektív odborníkov mu trpezlivo vysvetľuje, že tu nie je za trest. Naproti tomu ochranná výchova sa ukladá páchateľom trestných činov, pričom sa predkladá objednávka spoločnosti chrániť sa pred nebezpečným subjektom. U týchto jedincov sa apeluje na prijatie zodpovednosti za vlastné rozhodnutia a pracovníci v zariadení sa horúčkovito sústreďujú na cieľ odkloniť dieťa z jeho kriminálnej dráhy.

Iný súd, iné opatrenie, ale jedna široká strecha nad hlavou. Deti a mladiství*é, ktoré zhrešili svojím pôvodom z nefunkčného rodinného zázemia, zdieľajú s deťmi s delikventným pozadím jednu izbu, sú súčasťou jednej výchovnej skupiny. Požiadavka na odlišný prístup je pritom vyjadrená už v zákone, ktorý v prípade uloženia ochrannej výchovy obmedzuje dieťa v práve na vychádzky a na návštevy iných osôb, rovnako ako pripúšťa opatrenie proti úteku v podobe mreží a kamier. Ako je možné zabezpečiť tento diferencovaný prístup v rámci jednej výchovnej jednotky? To je jeden z dôvodov, prečo môžeme spochybňovať záujem štátu o jedincov z rizikového prostredia. Systém, ktorý sa navonok prezentuje ako demokratický a individualizovaný, týmto rozhodnutím odhaľuje svoje skutočné pohnútky.

Ľudia? Nie sú.

Zákon stanovuje, že pred ústavnou výchovou má prednosť zverenie do starostlivosti inej osoby alebo pestúnovi. Štěpán Jílka, právnik Kancelárie verejného ochrancu práv, sa vyjadruje jednoznačne v prospech pestúnskej starostlivosti (na Slovensku aj profesionálne náhradné rodičovstvo) a hovorí o citovej atrofácii, odumieraní citového prežívania detí. Tu sa dostávame k ďalšiemu nárazníku inštitucionálnej výchovy a tým je poddimenzovaný počet zamestnancov v zariadeniach.

Jeden*jedna vychovávateľ*ka na osem detí. Na deň nenahraditeľný rodič, bezpečný prístav, ktorý večer odpláva, aby uvoľnil miesto nočnej zmene a možno sa už nikdy nevrátil. Pretože práca je po psychickej (a často i fyzickej) stránke náročná, neadekvátne spoločensky aj materiálne ohodnotená, ukrajuje z času popoludní, cez víkendy – z času, ktorý mohol byť strávený s vlastnou rodinou. Hrozí retraumatizácia detí, ktoré túžia po nadviazaní hlbokého zmysluplného vzťahu, ale zároveň majú najväčší strach z toho, že sa im to podarí.

Nepodliehajme patriarchálnej predstave o nukleárnej rodine, že pre každé opustené dieťa existuje zrelý*á dospelý*á, ktorý*á mu dokáže dať všetko, čo mu zo samej ľudskej podstaty prináleží. V súčasnosti nemožno inštitucionálnu výchovu zrušiť, čo sa však môže zmeniť je kapacita zariadení a počet zamestnancov, ktorí zabezpečujú komplexnú odbornú starostlivosť. Žiaľ, realizácia týchto požiadaviek je závislá od markantného navýšenia finančných zdrojov. A to je boľavé miesto sektoru školstva, zdravotníctva a sociálnych služieb.

Vytvorili sme umelé prostredie, v ktorom sa má život skúšať na prvý pokus. Narážame na rozpor medzi verejne proklamovanými cieľmi špeciálnych výchovných zariadení a reálnymi podmienkami. Ani pri najlepšom úmysle nedokáže inštitúcia plne saturovať potreby dieťaťa. Zariadenie, ktoré sa svojou koncepciou, pravidlami a režimom snaží motivovať k rozhodnutiu k zmene nefunkčných vzorcov správania, naráža na vlastné mantinely. Napriek súčasnému úsiliu zariadení imitovať domáce prostredie dieťa zostáva v obklopení priehľadných stien a prísľub úspešného návratu je vyslovovaný s pochybnosťami všetkých zúčastnených strán.

Od zbierania včeličiek k bodovému systému

Život dieťaťa v zariadení je jasne štruktúrovaný. Medzi intervenčné a rehabilitačné prvky patrí režim, pravidlá a hodnotiaci systém. Bodový hodnotiaci systém je v zariadeniach Svätým písmom, nad ktorým bdejú zamestnanci aj deti. Akademická obec ho charakterizuje ako motivátora, „je podmienkou riadenia učebného procesu, realizovania odmien a trestov, určuje hranice správania, (…) objektivizuje hodnotenie.“ Ide o snahu vytvoriť kritériá žiaduceho správania, ktoré odrážajú hodnoty a normy spoločnosti.

Ustlať si posteľ, prichádzať načas, plniť príkazy a neporušovať zákazy, písať si denník, spolupracovať, byť aktívny a disciplinovaný. Odmenou sú peniaze na nákup, predĺžená večierka, individuálne vychádzky či mimoriadne dovolenky doma. Bola som svedkom toho, keď sa rozhodlo o vynulovaní bodov, ktoré si chlapec zbieral celé týždne, kvôli vzdialeniu sa od skupiny po ceste z výletu. Zakaždým sa napätie počas výchovnej komunity, keď mal byť vynesený verdikt o udelení odmeny alebo trestu, dalo krájať.

Podarilo sa docieliť, že deti sa podriadili a možno lepšie ako dobrému správaniu sa naučili prepočítavať, kalkulovať – „ešte tri dni vydržať a vypadnem odtiaľto“ – a čakať. Na koniec, ktorý bol definovaný za bránami zariadenia. Akí*é sú v skutočnosti? Kým budú, keď nad nimi už nikto nebude stáť s hodnotiacou tabuľkou a kontrolu nad nimi opäť prevezmú pravidlá ulice? Odhliadnuc od represívnych atribútov inštitucionálnej výchovy môžu byť kontraproduktívne i tie podporné. Psychologička z diagnostického centra konštatuje, že trend pedocentrizmu vyústil do facilitácie, resp. sprevádzania detí do takých rozmerov, že z nich formuje nesamostatné osoby závislé od pomoci iných. Vlastná autenticita sa chytá do siete podpory a represie, osobnosť bezmocne pulzuje pod povrchom.

Zlepiť rozbité sa dá…

Všetko závisí od kvality lepidla. Nevyhnutnou podmienkou je úprimný záujem štátu o deti s poruchami emócií a správania, ktorý by bol premisou k štedrým investíciám do oblasti sociálnych služieb, školstva a zdravotníctva. V prospech kvalitnej intervencie a individualizovaného prístupu sa žiada znížiť kapacitu zariadení, resp. transformovať ich na menšie bytové jednotky so stálym tímom odborníkov. Ak k zmene nemotivuje apel na ľudskosť, silný je aj ekonomický argument: Väzniť odsúdených*né je drahé.

Po opustení sklenených stien je facka od reality silná. Mladiství*é by pred ukončením pobytu mali byť preradení*é do tréningového bytu alebo halfway house, ktorý by obsahoval maximum prvkov domova s minimom kontroly klienta. Starostlivosť po o jedincov z inštitucionálnej výchovy sa zanedbáva, pritom sú prvé mesiace najkritickejším obdobím, keď sa dieťa za prahom dospelosti rozhoduje o tom, aké stratégie na prežitie si zvolí.

Doktori upozorňujú: Liečba je dôležitá, ale prevencia ešte viac. Dieťa je najslabším článkom rodiny, a predsa symptomatizuje jej problémy. Na podchytenie prvých problémov sa vyžaduje súčinnosť sociálnych pracovníkov*čok, pedagógov*ičiek, psychológov*ičiek a ďalších odborníkov*čok, ktorí*é prichádzajú s dieťaťom do styku. Táto spolupráca však musí prebiehať vďaka, nie napriek systému. Pravidelný monitoring domáceho prostredia, bezplatné sociálno-právne poradenstvo, psychologická pomoc členom rodiny či organizácia prípadovej konferencie – to je iba niekoľko foriem podpory, ktoré majú potenciál ozdraviť jadro.

Dokázať urobiť človeka šťastným je výzva. U zranených detí to platí dvojnásobne. Oslobodiť deti, ktoré sa dívajú na svet vonku cez presklené steny, znamená vrátiť im to, čo možno nikdy nedostali. Ak sa k tejto úlohe postavíme zodpovedne a budeme trvať na vybudovanie systému, ktorý vytvára adekvátne podmienky, máme šancu „vychovať si“ slobodnú spoločnosť.