Často počujeme športovcov a športovkyne hovoriť o tom, ako im šport dal v živote zmysel, pomohol im nájsť stratené sebavedomie, pocítiť lásku k tomu, čo dokáže ich telo alebo ich ochránil od toho, čo by ich mohlo zničiť alebo im ublížiť. Mnohým sa to môže zdať prehnané. Tak ako nie každá z nás nájde útočisko v hudbe alebo literatúre, nie každý z nás prepadne športu. Mne a iným ako ja, dal šport priateľstvá na celý život a pocit patričnosti. Spojil ma s druhými spôsobom, ako nič iné nedokázalo. Je súčasťou mojej každodennosti aj teraz, keď po operácii kolena (následok športovania) športovať nemôžem. Každý deň ma drží predstava toho, keď sa budem môcť k športu a k ľuďom v ňom vrátiť. Snáď aj preto som sa rozhodla študovať šport, aby som tak spojila dve vášne v mojom živote - bádanie a šport.

Keď som sa začala výskumne venovať prostrediu športu so zameraním na rod (a pohlavie), chcela som porozumieť tomu, akú rolu hrajú sociálne, kultúrne a ekonomické procesy v delení športu na ženský a mužský – teda na ženský šport a šport - ako sa naše predstavy o mužskom a ženskom športe pretavujú do našich interakcií a v neposlednom rade, ako sa vpisujú do nás samotných, na našej individuálnej (telesnej) úrovni. Inými slovami som chcela lepšie pochopiť to, aký systém presvedčení a materiálnych procesov viedol k samotnému ustanoveniu športových kategórií na základe rodu a ako toto delenie ovplyvnilo to, ako prostredníctvom športu zažívame svoje telá. Pri akejkoľvek zmienke o mojom výskumnom zameraní som sa však v praxi ocitla v rozhovore s ľuďmi ako v akadémií tak mimo nej o tom, čo by sa dalo zhrnúť otázkou: „Čo budeme robiť s tými trans športovcami“?

Vyjma toho, že „trans športovcami“ mali vlastne namysli len „trans športovkyne“, sa v daných konverzáciách udialo niekoľko vecí naraz. Za prvé sa otázky rodu v športe zredukovali na otázky týkajúce sa trans (a intersex) športovcov a športovkýň. Za druhé sa diskusia takmer výlučne zamerala na úlohu biologických kritérií týkajúcich sa sexuálnych rozdielov medzi pohlaviami a ich vplyve na prenos atletických (rozumej fyzických) výhod (alebo nevýhod). Za tretie sa tak rod v športe v skutočnosti zúžil na otázky týkajúce sa individuálnych rodových identít na úkor chápania rodu ako spoločenskej, kultúrnej a ekonomickej inštitúcie. Teda na úkor vnímania rodu nielen ako osobného prežívania ale aj ako (a pre diskusie o ženskom športe o mnoho relevantnejšom chápaní) sily organizujúcej spoločnosť. Veľmi rýchlo sa rozhovor upriamil na návrhy možných riešení. Podľa hodnotového a ideologického stanoviska daného človeka sa tieto riešenia pohybovali na škále medzi absolútnym odmietnutím trans a intersex športovcov a športovkýň v elitnom športe alebo ich bezpodmienečným začlenením do elitného športu. Tie riešenia, ktoré navrhovali akúsi formu začlenenia sa potom zaoberali tým, aká je prijateľná miera obmedzenia tohto začlenenia, teda začlenenia, ktoré vyžaduje menšiu či väčšiu formu regulácie zo strany športových organizácií.

O čom hovoríme, keď hovoríme o športe

Keď hovoríme o športe, zväčša máme namysli to, čomu ako vedci a vedkyne venujúci a venujúce sa športu hovoríme moderný šport. Ide o formu a štruktúru športu so svojimi riadiacimi princípmi, hodnotami a filozofiou, ktorej vývoj môžeme sledovať niekedy na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia. Názory na to, čo robí moderný šport moderným sa rôznia, ale v zásade sa zhodujú na tom, že ide o špecifickú formu usporiadania športových aktivít založenej na princípe vedeckého experimentu – opakovaného merania a porovnávania. Cieľom tohto merania a porovnávania, je potom ustanoviť najrýchlejšieho, najsilnejšieho, v danej disciplíne fyzicky najschopnejšieho športovca či športovkyňu. K tomu slúži séria súťaží – opakovaných experimentov – s podporou meracích zariadení. Moderný šport sa teda zakladá na špecifických presvedčeniach, ktoré vidia hodnotu v meraní a porovnávaní jednotlivcov či skupín jednotlivcov, a nebol by možný bez vývoja technológie (ako sú napríklad rôzne meracie zariadenia), ktoré tieto merania umožňujú.

Vedci a vedkyne zväčša považujú Veľkú Britániu za miesto, kde sa moderný šport vyvinul a odkiaľ sa rozšíril do rôznych kútov sveta častokrát pohlcujúc lokálnu fyzickú kultúru. Moderný šport tak vzniká v špecifickom politickom, kultúrnom, spoločenskom a ekonomickom prostredí Veľkej Británie charakterizovanom industrializáciou, nástupom kapitalizmu a kolonializmom. Interpretáciou vzťahu medzi moderným športom a kapitalizmom sa zaoberalo veľa výskumníkov a výskumníčok a ich náhľady sa rôznia. Stačí povedať, že je to vzťah prinajmenšom symbiotický a navzájom sa podporujúci. S industrializačným procesom vo Veľkej Británii, sa tiež viažu obavy z úpadku maskulinity, ktorú mnoho vtedajších kresťanských hnutí považovalo za následok degeneratívneho vplyvu industrializácie. To, podľa niektorých, vraj viedlo k systematickému oslabovaniu anglických mužov. Tí sa presúvali z vidieka do miest a z tovární do kancelárskych prostredí, kým tradične ťažkú manuálnu prácu prebrala migračná pracujúca trieda. V tejto atmosfére potom vzniklo hnutie Muscular Christianity (Svalnatého kresťanstva), ktorého cieľom bolo prostredníctvom disciplinovaného fyzického tréningu a športu zachrániť upadajúcu anglickú mužnosť. Toto kresťanské hnutie dalo vzniknúť spolkom ako Boy Scouts (Skauti) či Young Men’s Christian Association (Asociácia mladých kresťanov-YMCA). Aj jeden zo zakladateľov univerzitných športov v Spojených štátoch, futbalový tréner Amos Alonzo Stagg, sa inšpiroval myšlienkami „Svalnatého kresťanstva“.

Rovnaké hnutie inšpirovalo aj Pierra de Courbetina k založeniu prvých moderných Olympijských hier na konci devätnásteho storočia. Courbetin, po vzore Grékov, chápal šport ako výlučne mužskú záležitosť. Úvahy, ktoré viedli k presvedčeniu, že ženy do športu nepatria, tak majú svoje korene vo Viktoriánskych predstavách o tradičnej mužskosti a ženskosti. Táto ženskosť je ideologicky zviazaná s buržoáznou ženskosťou charakterizovanou krehkým telom, jemnosťou, kresťanskou morálkou a bielou rasou. Keď ženy do moderného športu vstupujú, čo sa vo väčšej miere deje až na konci dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia (po prvej svetovej vojne), je to toto chápanie ženskosti, ktoré od počiatku vylučuje ženy z nižších tried, chudobné ženy a ženy inej ako bielej rasy (napríklad medzi ženami a mužmi v plantážnom otroctve neexistovali rozdielne predstavy o ich fyzických kapacitách – boli jednoducho manuálnou pracujúcou silou), ktoré tvorí základ uvažovania o ženskej kategórii v športe ako „chránenej kategórii“. Čo má byť teda ochránené?

Podľa mnohých športových funkcionárov z tohto obdobia treba ženy chrániť pred maskulinizáciou športom (presvedčenie mnohých lekárov devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia a dnes stále populárne tvrdenie), teda pred tým, aby športovkyne vďaka športu zmužneli a stratili svoju ženskosť. Za druhé je nutné chrániť ženskú kategóriu pred „mužmi prezlečenými za ženy“, ktorí sa tak snažia získať športové ocenenia a zároveň sa dostať do ženských šatní. Toto druhé presvedčenie dáva zmysel, iba ak veríme, že muži sú jednoducho fyzicky zdatnejší ako ženy a sú teda vždy vo fyzickej prevahe, a že k tomu, aby sa dostali do ženských šatní sú ochotní súťažiť prezlečení za ženy. Obavy z mužov prezlečených za ženy, ktoré majú svoju podobu aj dnes v diskusiách o trans športovkyniach, sú spojené s obdobím Studenej vojny a s presvedčením Západných krajín, že Sovietsky zväz a jeho satelitné socialistické štáty, posielajú na Olympijské hry mužov prezlečených za ženy. Jedným z prvých intersex a zároveň trans športovcom bol zhodou okolností československý atlét Zdeněk Koubek. V súčasných diskusiách o trans športovkyniach, už nejde len o prezliekanie, ale o predstavy a obavy z toho, že muži jednoducho na rok prejdú tranzíciou, vyhrajú všetky medaily, a potom sa zase vrátia naspäť k tomu, že sú muži. Tvrdenie, ktoré spopularizovala česká tenisová hviezda Martina Navrátilová. Za celú vyše dvestoročnú históriu moderného športu neevidujeme jediný taký prípad.

Medzi inklúziou a kontrolou

Prečo je dôležité poznať túto históriu? Pretože nám to umožňuje pochopiť spoločensko-kultúrno-ekonomický terén, ktorý dal vzniknúť ženskému športu v jeho súčasnej podobe. Keď sa totiž pýtame otázky týkajúce sa toho, kto má alebo nemá mať možnosť súťažiť v ženskej kategórii alebo čo so ženskou kategóriou ako takou, potrebujeme chápať štruktúru športu a systém, v ktorom sa táto štruktúra realizuje. Súčasné debaty o ženskej kategórii v športe a trans a intersex športovkyniach sú totiž sčasti príbehmi o spoločenskej inklúzii žien do sveta mužskosti teda športu. Inými slovami, sú príbehmi o ženskom športe ako o kategórii postavenej na princípe vylúčenia. Toto vylúčenie sa zakladá na odmietnutí uznať ženský šport ako „skutočný“ teda „mužský“ šport (aka sport proper) a na chápaní rodu a pohlavia, ktoré vidí ostrý rozdiel medzi mužskosťou a ženskosťou vo vzťahu k fyzickej zdatnosti. Časom sa tieto histórie moderného športu a ideológia, ktoré dali vzniknúť ženskej kategórii, resp. ženskému športu – teda tie histórie, ktoré spájajú vznik moderného športu so špecifickými predstavami, o tom, kto je žena a kto je muž, čo je ženské, a čo je mužské a s kresťanskou morálkou – vytratili a zostal nám len samotný výsledok teda mužská a ženská kategória. Čo teda s tým?

V prvom rade by som chcela dať na pravú mieru tvrdenia, že diskusie o ženách v športe a ženskej kategórii sú o ochrane dievčat a žien. Na základe postojov, nariadení, regulácií, a praxe profesionálnych športových organizácií môžeme presvedčivo povedať, že ochrana žien a dievčat v športe, nie je ich prioritou. 21% športovkýň uvádza, že zažili sexuálne obťažovanie v športe. To je takmer dvakrát viac ako sa eviduje u športovcov. Správa z roku 2022, ktorá sa zamerala na 4000 dospievajúcich dievčat a chlapcov vo Veľkej Británii ukázala, že až 43% dievčat po ukončení základnej školy sa športu prestane venovať, pretože im je aktívne pripomínané doma, v škole a prostredníctvom médií, že im šport nie je treba, a že nikdy nebudú také dobré ako chlapci. Až 61% opýtaných dievčat uviedlo, že sa cítia byť neustále posudzované a necítia sa bezpečne pri cvičení vonku. Existuje tiež známa diagnóza s názvom „ženská atletická triáda“. Tá sa skladá zo straty alebo narušenia menštruačného cyklu, nízkej energie (často v dôsledku poruchy príjmu potravy) a nízkej minerálnej hustoty kostí, ktorá vedie k osteoporóze. Táto diagnóza má prídavné meno „ženská“, pretože je špecifická pre ženy a dievčatá vo vrcholovom športe a je tiež úzko spätá s predstavami o ženskosti a ženskom tele. Porucha príjmu potravy, ktorá častokrát vedie k strate hmotnosti a následne aj k strate menštruácie, čo má vplyv na hormonálnu rovnováhu ženského tela, ktorá zase vedie k rednutiu kostí a početnejším a častejším zraneniam, je zväčša výsledkom požiadavky chudého tela v danej športovej disciplíne. Kým v športoch ako je beh na dlhé trate má chudé telo svoju funkčnosť a výhodu, v športoch ako je moderná gymnastika, balet, či umelecké plávanie, ktorému dominujú ženy, je požiadavka chudého tela estetickou preferenciu, ktorú podporujú naše predstavy o ideálnom ženskom tele. Poruchami príjmu potravy vo vrcholovom športe trpia ženy aj muži, no žien a dievčat je disproporčne viac. Napriek tomu, že sú tieto javy dobre zdokumentované, zo strany medzinárodných športových organizácií nezaznamenávame nejaké hmatateľné kroky alebo búrlivé spoločenské diskusie, ktoré by tieto problémy ohrozujúce primárne ženy a dievčatá v športe adresovali. Čo teda s tou ženskou kategóriou?

Riešenia záležia na tom, z akého presvedčenia vychádzame. Ak vychádzame z presvedčenia, že naše biologické sexuálne rozdiely sú zdrojom našich najväčších výhod a nevýhod v športe, a zároveň veríme, že tieto rozdiely sú jednoducho biologicky dané ultimátne pravdy (čo sama medicínska veda dlhodobo spochybňuje), potom je riešením (ako môžeme vidieť dnes na základe rozhodnutí World Athletics, International Boxing Association, World Aquatics či Olympijského a paralympijského národného výboru Spojených štátov) úplné vylúčenie tých tiel, ktoré nespadajú do uhľadenej kategórie „žena“.

Ak argumentujeme na základe toho, že šport je všeobecným ľudským právom, potom musí takáto argumentácia nasledovať v medzinárodnom práve v oblasti ľudských práv, vrátane Európskeho dohovoru o ľudských právach, trojstupňový test. Slúži nariadenie (kritériá vylúčenia zo ženskej kategórie), ktoré je na prvý pohľad diskriminačné, hodnému cieľu (teda férovosti v športe)? Je diskriminácia nevyhnutná a účinná na dosiahnutie tohto cieľa? A je škoda spôsobená diskrimináciou úmerná prínosu, ktorý prinesie dosiahnutie tohto cieľa? Nariadenie či regulácia potom musí prejsť všetkými tromi testami, aby sme ju považovali za eticky (a právne) oprávnenú diskrimináciu. V takomto prípade už začína byť diskusia a navrhované riešenia o niečo zložitejšie, keďže musia spĺňať vyššie uvedené kritériá. Ale aj v týchto prípadoch sa debata o férovosti opäť obracia na ľudskú fyziológiu ako hlavný zdroj odpovede tentokrát ale v trochu „poľudštenej“ verzii, ktorá nesúhlasí s tým, že všetky trans či intersex športovkyne majú byť vylúčené.

Tieto dva prístupy sú v diskusiách o športe tými najčastejšími. Toto všetko sú ale otázky týkajúce sa (ne)možnosti účastniť sa športu (konkrétne toho ženského). Teda otázky inklúzie. Možno by sme sa však mali pýtať aj otázky týkajúce sa kontroly. Kto môže o športe rozhodovať? Kto zo športu (a delenia na šport a ženský šport) profituje? Aké sú záujmy (a najmä možno tie materiálne a ekonomické) tých pri moci v športe? Komu šport slúži a na čo?

Spravodlivý šport? V kapitalizme ťažko

Moderný šport bol od začiatku produktom vrchných častí spoločnosti so svojimi hodnotami a ideologickým presvedčením vrátane presvedčenia, že ženy do športu nepatria. Tento postoj sa možno zmenil, ale profesionálny šport zostáva v rukách elít. Členovia a členky napríklad Medzinárodného olympijského výboru (MOV) patria medzi elitu sveta nezriedka s aristokratickými titulmi ako napr. Jej veličenstvo princezná Anna (Veľká Británia), Jeho kráľovská výsosť veľkovojvoda Luxemburský, Jeho výsosť knieža Albert II (Monacké kniežatstvo), Jeho výsosť Amir Šejk Tamim Bin Hamad Al-Thani (Katar) či Jej kráľovská výsosť princezná Reema bint Bandar Al Saud (Saudská Arábia). Navyše o profesionálnom športe v jeho súčasnej podobe dnes uvažujeme ako o mediálne-športovom komplexe, ktorý označuje prepojenie medzi športom a médiami. Tento pojem zahŕňa mediálne inštitúcie, športové organizácie a rôzne procesy, produkty a služby, ktoré z tohto vzťahu vyplývajú. Prepojenie medzi športom a médiami sa stále viac prehlbuje, čím sa menia štruktúry, étos a riadenie športu a zo športu robia významnú ekonomickú silu s obrovským dosahom. Napríklad Olympijské hry v Paríži sledovalo podľa marketingovej správy MOV sedemdesiat percent celosvetového publika.

Profesionálny šport je ako výnosný biznis tak mocný nástroj populárneho šírenia špecifických predstáv o svete, či už ide o to, kto je „riadny“ muž či žena alebo že „ako v športe, tak aj v živote, každý a každá z nás má šancu sa vypracovať, stačí len tvrdo pracovať“. Tvrdenie, ktoré ani v športe neplatí, keďže účasť v športe závisí na dostupných športových strediskách, finančných prostriedkoch, a čase napríklad rodičov voziť deti na tréningy. To sú všetko podmienky, ktoré sa líšia na základe toho, kto sa kde narodil, aká infraštruktúra bola prístupná v mieste jeho či jej bydliska, aká je miera podpory športu zo strany štátu v danej krajine, alebo či domáce prostredie bolo dostatočne stabilné (finančne aj inak), aby sa človek mohol oddať tvrdému športovému režimu. Inými slovami, šport je od samého začiatku nerovný a neférový a v danom politickom a ekonomickom systéme, v ktorom žijeme, bude akákoľvek snaha „začleniť“ do športu viac ľudí, ako napríklad v diskusiách o trans a intersex športovkyniach alebo šport pozmeniť, vždy len reformná s lepšími či horšími výsledkami. V spoločnosti, ktorej dominuje predstava, že ženy a muži majú svoje biologicky predurčené role, schopnosti, túžby a inklinácie, bude potom akákoľvek diskusia o trans a intersex športovkyniach, vždy diskusiou o ich podmienečnej tolerancii ako v športe tak v spoločnosti, a nie o ich prijatí, rešpekte a uznaní. To neznamená, že sa o takéto reformy nemáme snažiť, ale že potrebujeme chápať limity zmien či úprav vyplývajúce z podmienok, v ktorých takéto rozhodnutia robíme.

Je podľa mňa rozumné usudzovať, čo všetci bežní pracujúci ľudia vedia, že bohatá časť spoločnosti, akými sú napríklad ľudia v Medzinárodnom olympijskom výbore, World Athletics či iných medzinárodných športových organizáciách či svetový priemysel, ako napríklad ten mediálny, majú málokedy na srdci blaho väčšiny ľudí. A usudzujúc nie podľa ich slov ale skutkov, sa ochrana žien a dievčat v športe skutočne nezdá ako priorita. Šport ako akákoľvek iná spoločenská aktivita, je tiež predmetom boja medzi frakciami dominantnej triedy a inými socio-ekonomickými triedami. V prípade športu ide o boj ustanoviť legitímnu definíciu športu – teda to, čo za šport spoločensky považujeme – a rozhodovať o tom, ako má táto aktivita legitímne prebiehať a fungovať. Rozumiem, že predstava ohrozenia férovosti v športe je veľmi citlivá. Predsa chceme veriť tomu, že aspoň v prípade športu ide skutočne o spravodlivú súťaž v inak nespravodlivom svete.

Ak ale naozaj chceme bojovať za spravodlivý šport, možno by sme sa teda namiesto nad otázkami o inklúzii a vylúčení, mali radšej zamyslieť nad tým, kto elitný šport vlastní a kontroluje. Namiesto toho, aby sme sa sústredili na trans športovkyne, ktorých je napríklad v univerzitnom športe v USA celkovo oficiálne 5 a na Olympiáde poznáme len prípad jednej atlétky, ktorá súťažila v ženskej kategórii a podstúpila medicínsku tranzíciu, či démonizovali intersex športovkyne, kedy intersex ľudí na celom svete je niekde medzi 0.018% a 1.7% a vo vrcholovom športe teda ešte menej.

Všetkým tým, ktorí a ktoré tvrdia, že vrcholový šport treba zrušiť lebo je skorumpovaný, či patriarchálny alebo presadzuje súťaživosť na úkor spolupráce by som chcela povedať, že možno. Avšak inštitúcia tak silná ako je šport nikam neodíde ani nezanikne. Dôležitejšia je teda snáď pýtať sa, ako bude takáto inštitúcia vyzerať, aké hodnoty bude presadzovať a kto ju bude riadiť. Okrem toho, sú takéto tvrdenia založené na veľmi obmedzených predstavách o tom, aký význam má šport pre ľudí a spoločnosť a zjednodušenom chápaní súťaže, ktoré ju morálne odsudzuje ako jednoducho zlú. Namiesto toho, aby nás spájali v premýšľaní o tom, aký inštitucionalizovaný šport ako spoločnosť chceme, nás potom takéto volania po jeho zrušení iba ďalej odcudzujú.