S váhou a výzorom som mala problematický vzťah snáď odjakživa. Alebo takto – s váhou a výzorom som mala problém, odkedy mi okolie a spoločnosť dali vedieť, že by som ho mať mala. Odkedy som na návšteve maminej kamošky, keď som bola malá, zahliadla veľké zrkadlo, v ktorom som sa videla celá, bola som fascinovaná, že sa tak podrobne dokážem pozorovať v odraze. V puberte sa k možnosti kuriózneho skúmania odrazu pridalo aj porovnávanie s ideálmi krásy, ktoré som konzumovala v televízii, časopise Kamarát či v ženskom časopise Eva, ktorý som ukradla staršej sestre. Nasledovali roky problematického vzťahu so zrkadlom, skúmanie každej nedokonalosti, asymetrie a nezvyčajnosti, porovnávanie sa s „dokonalými“ modelkami. Dlhé roky trápenia. V období počas strednej školy, v rokoch 2015 –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ 2019, si však spomínam na posun v (pop)kultúre, ktorý so sebou prinieslo hnutie body positivity. Bolo pre mňa osviežujúce, vidieť vo verejnom priestore esteticky pozitívne zobrazované tvary a veľkosti tiel, ktoré mali predtým väčšinou iba odstrašujúce posolstvo. Myslím, že body pozitivite čiastočne vďačím aj za následné náročné, no postupne úspešné prekonanie svojich porúch príjmu potravy. Konečne zdravie a krása prestali byť automaticky spájané iba so štíhlosťou! Blýskalo sa však na lepšie časy a postupnú smrť mýtu krásy? Hm, nie tak úplne.

Zázračný Ozempic

Súčasný „znovuobjavený“ trend štíhlosti, sloganov ako „thin is in“, „heroin chic“ či množstvo obsahu na tiktoku pod hashtagom skinnytok (pod ktorým sa vymieňajú napríklad rady na chudnutie) značí, že spoločenský posun v téme sebaprijatia, váhy a krásy nie je zaručený ani lineárny. Pripomína nám to, že diétna kultúra, teda spoločenský názorový systém, ktorý uprednostňuje štíhlosť a vzhľad pred zdravím a pohodou, na nás stále dohliada. Objav a popularizácia liekov na chudnutie, akým je aj Ozempic, tiež prispieva k reprodukcii ideálu štíhlosti. Aj vo svojom okolí si v poslednej dobe všímam akýsi nárast záujmu o číslo na váhe a snahu o dosiahnutie pomyselného estetického telesného ideálu.

Vnímam tiež všeobecný dôraz na udržiavanie a zveľaďovanie svojho vzhľadu. Na sociálnych sieťach ako sú Instagram, Tik Tok či Youtube sa dozvedám, že ideálne je ísť spať s niekoľkými vrstvami produktov na tvári, aby som sa ráno mohla zobudiť „prirodzene krásna“. Alebo sa dozvedám, ako si môžem lepidlom prilepiť ofinu na čelo, aby bola dokonalá i za nepriaznivých poveternostných podmienok. Píšem to trochu uštipačne a asi aj zveličene, ale takýto obsah nekonzumujem úmyselne (skôr naopak, v možnostiach ponúkaného obsahu klikám na „nemám záujem“), no aj tak sa ku mne dostane. Napriek tomu, že takéto videá sú často i platenou reklamou na v nich používané produkty, darí sa tvorkyniam či tvorcom rámovať obsah starostlivosťou o seba a svoje telo. Hypoteticky by si všetky tieto úkony s body pozitivitou nemali odporovať – čo je zlé na starostlivosti o seba, o svoje telo? Robím to predsa preto, aby som sa/ho mala rada. Kde je však hranica medzi body pozitivitou, sebaláskou, starostlivosťou a konzumerizmom, kapitalizmom a patriarchátom poháňanou túžbou stále na sebe niečo meniť?

Súčasná popularizácia štíhlosti je často spájaná s objavom spomenutého Ozempicu. Ide o liek, ktorý je primárne určený na liečbu cukrovky 2. typu. Zvyšuje pocit sýtosti, čo vedie k redukcii príjmu potravy, a tým sa stáva atraktívnou voľbou pre ľudí, ktorí sa snažia schudnúť, aj keď nemajú diabetes. A predovšetkým pre ľudí, ktorí si podpultový Ozempic môžu finančne dovoliť. Mali sme to tu aj predtým – čaje na chudnutie, stravové doplnky, lieky, rôzne prípravky, ktoré svojmu spotrebiteľstvu sľubovali efektívne zníženie váhy. Čo na Ozempicu vnímam ako jedinečné, je, že ľudia, ktorí ho berú, zažívajú redukované množstvo takzvaného food noise. Food noise (hluk jedla) je takzvané mentálne rozptýlenie vzťahujúce sa na neustále, často dotieravé myšlienky a vnútorné rozhovory o jedle, stravovaní a telesnom výzore. Môže ísť o pretrvávajúce zaoberanie sa tým, čo jesť, kedy jesť a aké sú predpokladané dôsledky výberu potravín. Viem si predstaviť, že v období, kedy som trpela bulímiou a obsesívne premýšľanie nad jedlom a jeho efektom na váhu bolo pre mňa na dennom poriadku, by mi taký „zázrak“ ako Ozempic, prišiel veľmi atraktívny. Čo je však v diskusii týchto účinkov kľúčové, je uvedomenie si, či liečime a riešime príčinu problémov, alebo iba jej následky.

Marketing a neregulovaný tlak kapitálu zohrávajú významnú úlohu pri udržiavaní spoločenských štandardov krásy, najmä propagácie ideálu štíhlej postavy ako symbolu úspechu, zdravia a atraktívnosti. Reklamný, fitness, kozmetický a potravinársky priemysel či obchod s doplnkami na chudnutie profituje z neustáleho normalizovania týchto ideálov, pričom ľuďom zasieva do hláv, že sebahodnota závisí od štíhlosti. Tieto odvetvia vytvárajú kultúru, v ktorej sú diéty, sebakontrola a sledovanie vlastného tela normalizované a často aj komodifikované, čo vedie mnohé (nielen) ženy k nezdravému správaniu pri snahe dosiahnuť spoločensky prijímanú ideálnu postavu. Keďže aj medicínske a kozmetické odvetvia profitujú zo zvýšeného sebapozorovania a neistôt, vytvára sa tak cyklus, v ktorom ľudia neustále emocionálne i finančne investujú do postavy, ktorá je často nedosiahnuteľná. Tento prepojený systém kapitalistických záujmov a spoločenských noriem udržiava tlak, ktorý prispieva k vzniku porúch príjmu potravy a nezdravého stravovania.
V kontexte food noise mi príde namieste pýtať sa, či ten hluk naozaj počujeme iba vo vlastných hlavách, alebo na nás kričí celá spoločnosť a kultúra cez bilboardy v uliciach, cez časopisy či pauzy medzi reelskami, s ktorými túžime na chvíľu vypnúť. Ozempic možno utíši hlas diétnej kultúry vo vyvolených indivíduách, ale nejde ani zďaleka o systémové či udržateľné riešenie našej obsesie so vzhľadom a váhou. Nehovoriac o možných vedľajších účinkoch a potrebe dohľadu lekárstva na priebeh liečby. A tiež o nedostupnosti tohto lieku pre ľudí s cukrovkou pre jeho nadužívanie bohatými.

Ako teda môžeme úspešne stlmiť zvnútornené fatfóbne výkriky podporované celou spoločenskou štruktúrou?

Zvnútornené fatfóbne výkriky, držte hubu!

Pred pár rokmi som si uvedomila, že svoje telo možno nikdy nebudem milovať. Budem mať momenty, kedy sa pozriem do zrkadla a poviem si, že som hot a že sa sama sebe páčim, ale milovať svoje telo pre mňa nepredstavuje udržateľnú predstavu. Skôr predstavu, ktorá je odsúdená k neúspechu. Začala som viac premýšľať o svojom tele ako o prostej realite – je to schránka, ktorá ma nesie a o ktorú sa chcem starať, lebo si jej spoluprácu vážim. Som to zároveň ja – telo neexistuje mimo moju osobu – a aj k sebe sa snažím budovať si akýsi neutrálny postoj. Nepremýšľať o sebe iba ako o dobrom či zlom človeku, ale ako o komplexnej existencii. Myslím si, že pozitivita v termíne body pozitivity ma akosi nabádala k tomu, že mám byť so svojím telom a jeho výzorom neustále spokojná a ak to tak nie je, robím niečo zle. Samozrejme, že takto nezneli pôvodné myšlienky vznikajúceho hnutia, ale rozprávala som sa o tom aj s kamarátkami a načítala som si rôzne články a vidím, že táto skúsenosť s body pozitivitou a jej (dez)interpretáciou je zdieľaná.

Body pozitivita, napriek svojím radikálnym a inšpiratívnym počiatkom, ideál štíhlosti neprekričala. Kritičky a kritici vývoja hnutia body pozitivity poukázali na jej komodifikáciu (používanie idey na predaj produktov) či vyprázdnenie pôvodnej myšlienky. V 60. rokoch minulého storočia vznikalo hnutie fat acceptance a neskôr body pozitivity ako reakcia na fatfóbnu spoločnosť, ktorá marginalizuje čierne/nebiele, tučné, kvír či telá s disabilitou. Hnutie tieto telá zviditeľňovalo a zmocňovalo osvetou, protestom i manifestom. Postupne si však zjednodušené myšlienky tohto hnutia, ochudobnené o pôvodnú radikálnosť, privlastnila influencerská kultúra a kozmetické značky. Tie síce pokračovali v hlásaní dôležitosti prijatia svojej váhy a výzoru, ale ponúkané obrazy toho, ako to môže vyzerať, boli menej pestré a viac prispôsobené dopytu po konvenčnej kráse, aby mohli jednoduchšie predať myšlienku – a predovšetkým – produkt. Môžeme si vybaviť známe reklamy na Dove kozmetiku, ktoré síce zobrazujú istú diverzitu veľkosti tiel, ale všetky spĺňajú isté štandardy krásy, ako napríklad tvar presýpacích hodín, absenciu celulitídy atď. Ďalšie kritické hlasy poukazujú na paradoxnú priveľkú pozornosť, ktorú dezinterpretovaná body pozitivita upriamila na výzor tiel a na silený dôraz na sebalásku a milovanie svojho tela.

Postupne som sa sama dostala k prístupu, ktorého pomenovanie som zistila neskôr – asi pred dvoma rokmi. Je to body neutralita. Hneď sa mi ten termín zapáčil – príde mi fajn, že v kontraste s pozitivitou nemá také citové zafarbenie. Práve kvôli svojej citovej nejasnosti mi neutralita príde ako náročne komodifikovateľný prístup. Ak sa ohľadne niečoho cítim jednoducho neutrálne – v pohode, som odolnejšia voči podľahnutiu marketingu, ktorý mi chce predať „šťastie“ a „ochrániť ma pred negativitou“. Aké konkrétne výhody nám body neutrálny prístup prináša? A čo nám v jeho realizácii môže brániť?

Decentralizácia váhy, vzhľadu a pohľadov

Vo feministickej literatúre sa už veľa napísalo o takzvanom male gaze, respektíve mužskom pohľade, ktorý označuje ideál (predovšetkým ženskej) krásy prispôsobenej oku cis heterosexuálneho muža. Typickým príkladom je zobrazenie jednej z hlavných postáv vo filme Transformers, ktorú stvárnila Megan Fox. Ide tu, samozrejme, o sexualizáciu (niekedy však aj o „purifikáciu“) žien, ale taktiež si môžeme všimnúť, že sa s obrazmi pod mužským pohľadom spája i konvenčná štíhlosť. Takéto zobrazovanie reprodukuje istý ideál nielen na obrazovkách, ale prostredníctvom internalizácie (teda procesu zvnútornenia) si obrazy osvojujeme ako ideály vlastné, podľa ktorých súdime a meníme svoje „nedokonalé/nesexi/neštíhle“ telá.

Nedávno som (najskôr s relatívnym nadšením) pozorovala vznik trendu „female gaze“, keď pod týmto termínom vznikal internetový obsah, ktorý na jednej strane satirizoval male gaze a na strane druhej mal produkovať obraz prispôsobený „ženskému oku“. Všimla som si, že sa obrazy pod ženským pohľadom snažili pôsobiť autentickejšie (už žiadne ženy na dne depresie s dokonalým účesom ladne tancujúce vo svojom mierne nepoupratovanom byte), ale aj to, že reprodukovali mnohé iné ideály, ktoré už nie sú tak priamo spojené iba s mužským pohľadom. Štíhlosť, jemná neupravenosť, „ženskosť“… v týchto ohľadoch je náramne náročné nájsť jasný predel medzi ženským a mužským, akýmkoľvek pohľadom. Každý bude do istej miery reprodukovať a romantizovať ideály, preto ma mrzelo, ak bol niektorý prezentovaný ako „ten správny“. A nefandím ani tej reprodukcii genderových stereotypov v rozdeľovaní na ženské a mužské. A vôbec – prečo by sa na nás mal stále niekto pozerať?

Body neutralita môže poskytnúť relatívne útočisko pred pohľadmi. Mnoho zo spoločenských predstáv o tom, ako máme a nemáme vyzerať, si internalizujeme – začneme ich vnímať ako predstavy vlastné. Body neutralita sa snaží o decentralizáciu výzoru, a teda aj zvnútorneného pohľadu, ktorý ho súdi. V praxi je to aj vedomý proces, pri ktorom si všímam svoj vnútorný hlas, za čo ma súdi, čo sa mi na sebe (ne)páči a podobne. Nejde však o to, aby som si vyčítala negatívne prežívanie a pocity týkajúce sa môjho vzhľadu a snažila sa „myslieť iba pozitívne“, „milovať sa“. Ide skôr o akési pozorovanie a prijatie všetkých prežívaných emócií. Uvedomenie si, že vzhľad môjho tela nie je až tak podstatná stránka môjho bytia, ako sa niekedy môže zdať. Vnímam zároveň dôležitosť v identifikovaní svojich pocitov a v precítení naštvanosti voči spoločenským ideálom krásy, ktoré vo mne tieto pocity často spôsobujú. To, že obsesívne skúmam svoje brucho v zrkadle a pozorujem svoju váhu, nie je iba mojím osobným zlyhaním či poruchou príjmu potravy. Je to výsledok kultúry, v ktorej sa štíhlosti pripisuje významná hodnota a v ktorej sú „iné telá“ odcudzované a prehliadané.

Rozbiť a zase poskladať zrkadlo

Niekedy môže byť najťažšou úlohou decentralizovať svoj vlastný pohľad. Na seba i na druhých. Posun k neutralite vnímam sčasti ako návrat k pôvodnej „detskej“ fascinácii odrazom. Ako príležitosť zrkadlo opäť vnímať hravo a informačne, neutrálne. Skúšať to. Rada sa pozerám do zrkadla a všímam si celkovú náladu, skúšam robiť grimasy, zisťujem, čo moje telo a moja tvár dokáže. Zaujala ma napríklad aj rada terapeutky venujúcej sa uzdravovaniu vzťahu k telu, ktorá odporúča rodičom skúšať s deťmi hry so zrkadlom, kedy na svojom odraze hľadajú rôzne geometrické tvary. Sústredenie sa na to, že náš nos robí svojim tvarom trojuholník, je jednoduchý spôsob, ako sa na seba naučiť pozerať v detstve i v dospelosti viac neutrálne, bez vyslovene negatívneho či pozitívneho citového zaťaženia.

Body neutralita je pre mňa nielen o individuálnom prežívaní a uzdravovaní, ale snažím sa prostredníctvom nej vnímať aj ľudí okolo seba. Nielen si menej všímať ich výzor a váhu, ale svoju pozornosť presunúť na ich emocionálne prejavy a dávať komplimenty, ktoré nekomentujú iba výzor. Samu ma poteší aj kompliment na môj výzor, samozrejme. Hlavne, ak si dám záležať na outfite alebo mejkape a je pochválená moja kreativita. Ale keď mi niekto povie, že pôsobím spokojne, všíma si moje celkové prežívanie, cítim sa väčšinou oveľa viac videná. V období, kedy sa vo veľkom znovuobjavili komplimenty na štíhlosť („volám políciu, lebo tvoj pás je nezvestný!“, „body is tea“…), je pre mňa dôležité pripomínať si nezamýšľané dôsledky takéhoto poukazovania na výzor a váhu. Zároveň tieto komentáre neodsudzujem. Vedia potešiť aj mňa. Premýšľam však „nahlas“ nad ich možným prepojením s tým, ako sa pozeráme na seba (svoje telá) a (telá) druhých.

Jedným z aspektov body neutrality je vnímanie vlastného tela aj cez jeho funkcie a schopnosti a oceňovanie toho, čo s naším telom zažívame a robíme. Ja si, napríklad, vážim svoje nohy, pretože ma odniesli na nespočetne veľa miest. Svoje ruky, pretože vďaka nim môžem písať tento text. Telesná odlišnosť či postihnutie pritom nemusí znamenať nefunkčnosť, ale len inú formu existencie a schopností. Chcem sa o svoje telo starať všeobjímajúco a sústrediť sa na udržateľné fungovanie a zdravie, nie len na estetiku alebo ideály krásy, ktoré nám často ponúka wellness ekonomika. Realistická starostlivosť znamená rozpoznávanie potrieb vlastného tela a rešpektovanie jeho limitov, čo má systémové implikácie. Od dostupnosti kvalitnej stravy a času, priestoru na varenie, oddych či spánok, až po čas dostupný na cvičenie aj aktívnu relaxáciu. Pri diskutovaní a povzbudzovaní takejto všeobjímajúcej starostlivosti sa musím pozastaviť pri triednych rozdieloch, nerovnosti a vôbec – pri všeobecnej nedostupnosti a podhodnotení skutočnej starostlivosti o seba a o druhých: Kto si môže dovoliť dostatok kvalitného a chutného jedla? Kto má čas a priestor na jeho varenie, na pohyb, cvičenie a oddych? A sú tieto aktivity prioritizované pri vytváraní politík? Prečo máme na výber toľko kozmetických prípravkov na vyhladzovanie vrások, a zároveň tak málo času sa zastaviť a oddýchnuť si? A ako to zmeniť? Najradšej by som tu rozpísala odpovede na všetky otázky, no toľko priestoru a času nemám ani ja, ani vy na čítanie. Pre zamyslenie sa nad systémovými riešeniami však odporúčam pozrieť sa napríklad na prácu (nielen) českého nerastového hnutia, ktoré rámuje navrhované politiky práve naplnením spomenutých ľudských potrieb.

Možno som naivná, ale verím, že z body neutrality sa nemusí stať ďalší vyprázdnený a nenaplnený ideál nášho vzťahu k vlastnému telu. Spolu s kritickou reflexiou systémových problémov podporujúcich diétnu kultúru a so systematickou podporou ich riešení nám neutralita môže poskytnúť väčší súcit k vlastnému prežívaniu v krutej dobe Ozempicov, lepenia ofinky a iných „skrášľovacích zlepšovákov“. Sama vnímam, že čím viac premýšľam nad svojím telom cez objektív body neutrality, tým viac mám aj kapacity zaujímať sa o svet okolo, aktivizovať sa a starať sa o seba aj druhých. A hej – niekedy to nejde, kúpim si nový krémik, a aj to je v pohode.