Moja mama pracuje ako lekárka v štátnej nemocnici, vstáva ráno o šiestej, pripraví raňajky, pripraví desiate, ide do práce. Poobede nakúpi, premýšľa nad večerou, dá oprať, vyvesí bielizeň, uvarí večeru, povysáva, pomôže s domácimi úlohami, postará sa o svoju mamu. Večer pozerá televízor v kuchyni na stoličke – nie v obývačke na gauči, kde leží otec. (Je to aj kvôli mne, potrebujem vidieť svetlo, ktoré preniká cez dvere do našej detskej izby.) Niekoľkokrát do mesiaca má nočné – nepríde domov, a na večeru sú vtedy spravidla párky. Na ďalší deň potom znova pracuje a príde z práce poobede. Keď sa moja mama sprchuje, zároveň umýva vaňu, pri umývaní zubov pretrie zrkadlo. Večer pri televízore žehlí alebo píše posudok. Otec vždy špinavý riad pokladá do drezu. Neskôr ho dá na umývačku riadu, nikdy nie dnu.

Moja mama sa nevie zastaviť. Moja mama stále pracuje.

Videla som to odmalička na rodinných oslavách: ženy chystali jedlo, muži jedli a potom pozerali televízor. Keď sa všetci najedli, pre ženy práca ešte len začínala. Odkladanie zbytkov jedla, zbieranie špinavého riadu, umývanie. Prerozdeľovanie, kto si zoberie čo. Koláč. Taniere. Príbor. Niekto má právo na oddych, niekto nie. Byť ženou znamená všetko upratať po tom, čo návšteva odíde, alebo po oslave pomôcť ostatným ženám s upratovaním. Smeny sa nikdy nekončia. Práca starostlivosti o domácnosť nikdy nekončí. Môj otec má nárok veci nevidieť: nevšímať si suchú bielizeň na sušiaku či poskladané oblečenie na žehlenie, kopu riadu v dreze, prach na poličkách či zemi, špinavú chladničku, špinavé okná. Nebol totiž socializovaný k tomu, aby si tieto veci musel všímať.

„Môžeš sa vydávať.“ Keď vám to povedia ako malému dievčaťu, je to pochvala, znamená to, že viete vykonávať niektoré úkony neplatenej práce a starostlivosti, ktoré sú asociované s tradičnou nukleárnou rodinou; prebudili ste v sebe inherentný talent variť alebo upiecť koláč. Stelesnili ste svoj údel. Od konkrétnej chvíle som preto začala robiť to, čo odo mňa bolo očakávané. Živo si pamätám: mám 8 rokov a otec ma chváli, aká som už veľká a uvedomelá, pretože pomáham dávať riad do umývačky spolu s mamou.

Naučila som sa tiež, že postaviť sa ako prvá a začať spratávať použité taniere je niečo, čo bude vnímané kladne, pôsobí to starostlivo, uvedomele, ľudia to očakávajú, som slušné dievča. „Slušnosť je buržoázna rodinná hodnota, ktorú sú ženy nútené vytvárať domácou a emocionálnou prácou,“ píše Alva Gotby v knihe They Call it Love. The Politics of Emotional Life (Říkají tomu láska. Politiky emočního života, 2023). Slušnosť totiž znamená spĺňať požiadavky normativity vládnucej triedy, nespochybňovať hierarchizáciu, nikoho nenahnevať. Po oslave všetko upratať je síce namáhavé, ale všetkým tak bude lepšie – zamedzilo sa tým prípadným konfliktom či hnevu, že niekde bol neporiadok. Muži konverzovali, žena nosila jedlá, ktoré hodiny predtým starostlivo pripravovala. Odniesla taniere, priniesla ďalšie jedlo, skontrolovala, či všetci majú čo piť, či im je pohodlne, či sa nenudia, či by si ešte niečo nedali. Jediné, čo nám zostávalo, bolo snažiť sa mamu odbremeniť: pomáhať s domácimi prácami a starostlivosťou, a tým pokračovať v tom, čo robili generácie žien pred nami. Pretože vzoprieť sa by znamenalo nevyhnutný konflikt. Starostlivosť je predsa súčasť toho, kým sme. Ak sa nepostaráme my, tak kto iný? Spochybňovať starostlivosť znamená spochybňovať identitu všetkých žien v našej rodine, ktoré neplatenú prácu v domácnosti a starostlivosť vykonávajú.

Moja mama mi až v dospelosti povedala, že neznáša varenie.

Girl Dinner

Už ako malá som si uvedomovala existenciu tichých, paralelných aliancií medzi mojou mamou a babkami – konverzácie o záťaži a frustrácii zo starostlivosti o celú domácnosť, ktoré ale nikdy neprekročili prah miestnosti, v ktorej sa odohrávali. Moja babka, ktorá počas oslavy vyčerpane krúžila okolo stola, pretože od šiestej ráno pripravovala rodinný obed, nikdy nebude spochybňovať, či to tak musí byť. Od žien sa navyše očakáva aj opatrovnícka starostlivosť, a to aj v prípade, že manželia spolu nežijú, no kvôli posvätnosti manželského zväzku sa nikdy nerozvedú. Namiesto rozvodu môže nastať priestorové odlúčenie – oddelenie bydlísk, rozvod ale nikdy neprichádzal do úvahy. Navonok je potrebné zachovať obraz nukleárnej jednot(k)y. Keď si to stav muža vyžaduje, je úlohou ženy naplniť svoj „manželský sľub“ a poskytovať prácu, ktorú vyššie vrstvy delegujú opatrovníčkam z iných krajín: prebaľovanie, sprchovanie, trikrát denne strava.

V súvislosti s rodovo nevyváženým zaťažením v domácnosti sa objavil trend „girl dinner“ – jedla, ktoré si vyžaduje miminum námahy a je pre ženy, ktoré historicky museli (a stále sa to od ních očakáva) pripravovať na každodennej báze jedlo pre celú rodinu, poukázaním na to, že menšiu dávku úsilia spojeného so starostlivosťou si môžu dovoliť iba smerom k sebe, po tom, čo sú naplnené potreby ostatných. Ide o vzopretie sa naratívu, že príprava jedla je niečo pre ženy nevyhnutne príjemné a zároveň o smutnú pripomienku, že exploatácia neplatenej práce v domácnosti a starostlivosti si vyberá svoju daň práve na tom, aká starostlivosť sa dostáva im.

Spôsob starostlivosti mojej mamy smerom k svojmu telu som vždy vnímala ako hrubý – v ostrom kontraste s tým, ako jemne pristupovala k svojim dcéram a okoliu. Najlacnejší krém zo supermarketu si nanášala na svoju citlivú pleť v rýchlosti oboma rukami, raz za niekoľko týždňov si v lavóre horúcej vody oškrabávala suchú kožu z chodidiel alebo depilovala nohy – všetko spôsobmi, ktoré si vyžadujú čo najkratší čas a zároveň sú efektívne na dlhšiu dobu, no sú o to bolestivejšie. Naučila som sa, že byť ako ona znamená potláčať samu seba. Nemyslieť na svoje pohodlie, nedovoliť si lenivosť, vždy sa snažiť vyriešiť konflikt a obetovať sa v prospech zachovania emocionálneho uspokojenia ostatných. Neustále a bezvýhradne.

Práca v domácnosti navyše nepozostáva iba z vykonávania konkrétnych viditeľných a neviditeľných úkonov starostlivosti, ale aj z manažmentu domácnosti. O mentálnej záťaži domácich prác, ktorá je v tradične organizovaných domácnostiach zodpovednosťou žien, vytvára francúzska umelkyňa Emma komiksy. Sledovanie letákov s akciovými potravinami, plánovanie nákupov, zoznamy jedla v mraziakoch, plánovanie jedál, prehľad o tom, ktoré potraviny treba spotrebovať, jedlo deťom do školy. Moja mama si vedie zoznam sviatkov celej rodiny a okruhu známych, aby nikdy – v mene celej rodiny – nezabudla nikomu zablahoželať a náhodou tým nespôsobila nevraživosť či negatívne pocity.

Nedlho po presťahovaní sa do rodinného domu povolili skrutky kuchynských skriniek plných riadu: tanierov, pohárov, šálok. Moja mama bola vtedy v kuchyni a padajúce skrine plné skla sa snažila zachytiť rukami. Bolo to ako zhmotnenie metafory starostlivosti o domácnosť a rodinu – ruky držiace niečo, čo musí nevyhnutne spadnúť, a čo predstavuje riziko zranenia a celoživotných následkov – nesplniteľný cieľ, neustály boj.

Moju mamu neoslobodí povedať si „som bohyňa”. Moju mamu neoslobodí to, že môže odpracovať 12-hodinové služby v nemocnici a doma pokračovať s druhou smenou. Moju mamu neoslobodí nový kuchynský robot, ktorý dostane od otca na Vianoce. Premýšľam nad tým, ako sa našimi životmi a v našich telách nesie generačná trauma z preťaženia starostlivosťou. Ako v sebe nesiem obrovský hnev – za moju mamu, sestru, babky. Za všetky*ých.

Domácnost ako performancia

Normatívny koncept domácnosti je uzavretá jednotka, ktorá má v patriarchálnom kapitalizme saturovať všetky potreby jedinca, aby mohol byť ekonomicky produktívnym: strechu nad hlavou, teplo, čistá voda, odpočinok, ale aj konkrétne materiálne a psychologické predpoklady, ako čisté (vyžehlené) oblečenie, teplé jedlo, možnosť odpočinku a podporu. Tradičná domácnosť je vo svojej podstate pasca, mechanizmus vyvinutý k tomu, aby systém mohol z jedincov iba profitovať kradnutím ich času a práce, zatiaľ čo všetko potrebné k prežitiu im zabezpečí útlak neplatenej práce, ktorá je rodovo selektívna: majú ju robiť ženy, pretože im je to prirodzené. Domácnosť je miestom privatizácie starostlivosti. Je to inštitúcia, ktorá svojou organizáciou predstavuje mikrokozmos útlaku. Je to ako nervózne a dôkladné upratovanie pred tým, než príde návšteva – veci, ktoré by mohli pôsobiť rušivo/kaziť celkový dojem, sú schované do skríň či pod postele, do poličiek. Budíme dojem dokonalosti, harmónie. Všetko je v poriadku, nič nie je na mieste, zvykla hovorievať moja babka. A tak aj tradičná domácnosť skrýva, ututláva, pretože hovoriť o traume, násilí, exploatácii a útlaku vnútri nej samotnej by znamenalo ohroziť jej existenciu, a preto je treba zachovať mlčanlivosť. Čo sa deje za zavretými dverami, nie je naša starosť. Domácnosť je performancia.

Premýšľam nad tým, kedy a ako sa začne neustála práca prejavovať na zdraví mojej mamy. Gábor Maté hovorí, že osemdesiat percent autoimunitných ochorení na svete majú ženy, a nie je to náhoda. Príčina tkvie práve v konštantnom vykonávaní práce, ktorú Alva Gotby nazýva emočnou reprodukciou. V praxi to znamená kompulzívne sa zaujímať o emocionálne potreby iných, a tým nevyhnutne potláčať svoje vlastné. Stotožniť sa s povinnosťou a zodpovednosťou za emocionálne blaho ostatných, špeciálne v domácnosti/rodine. Byť neustále v pozore, vnímať každú sekundu potreby iných a kompulzívne sa pokúšať o ich saturovanie. To znamená byť ženou.

Mám pocit, že aj vplyvom našich konverzácií na túto tému si moja mama starostlivosť o domácnosť internalizovala aj na úrovni jazyka a dnes ju považuje za súčasť svojho oddychu. Keď hovorí o triedení a uskladňovaní letných vecí a ich výmenu za zimné, používa zvratné zámeno si: upracem si to, potriedim si to. Pritom ide o bundy, kabáty a topánky ďalších troch osôb, z toho dve domácnosť zdieľajú. Túto a mnohé ďalšie aktivity vo svojom vedomí transformovala na niečo, čo chce iba ona, pretože ona chce mať veci na poriadku a ostatní s tým nič nemajú.

Nešťastie ako každé iné

Pred písaním tohto textu som dlho premýšľala nad etikou písania o svojej mame, o všetkých našich rozhovoroch; o tom, ako sa jej vždy pýtam, či bude mať čas si aj oddýchnuť. O tom, akým spôsobom z nej (možno) v jej očiach robím obeť, ktorou nechce za žiadnu cenu byť. Starostlivosť sa pre ňu, rovnako ako pre mnoho iných osôb socializovaných feminínne, stala súčasťou identity. Poukázanie na útlak a násilie, ktorými je existencia tejto identity podmienená, je bolestivé. Kto som, ak nie osoba, vďaka ktorej sa všetci*ky cítia dobre? Kým by moja mama mohla byť bez celoživotného vykonávania neplatenej práce a starostlivosti?

Mojej mame sa moje myšlienky a texty zdajú príliš radikálne a má pocit, že moje vnímanie vecí a kauzalít je iné, než to jej. Uvedomujem si svoju privilegovanú pozíciu a stále sa sama seba pýtam: ako sa oslobodiť od útlaku domácnosti bez toho, aby som ublížila jej a sebe? Ako pomenovať javy bez toho, aby som útočila na jej identitu? Vnímala by som pokračovanie svojho údelu starostlivosti inak, ak by moji rodičia platili niekoho, kto by nám chodil upratovať a vykonávať domáce práce? Ako medzigeneračné predávanie neplatenej práce a starostlivosti súvisí s triednou príslušnosťou?

Režisérka Faustine Cros vo svojom filme Život ako každý iný (2022) pristupuje k materiálu rodinných domácich videí tak, aby vystopovala utrpenie svojej matky, ktorá sa nikdy nechcela stotožniť s tradičnou rolou matky a ženy starajúcej sa o domácnosť. Zábery, ako vlečie vozík a niekoľko tašiek s nákupom niekoľkými poschodiami bytového domu, natáča otec Faustine Cros. Jej matka v záznamoch, ktoré vznikali naprieč rokmi, hovorí o hneve; obrovskom hneve, ktorý pociťuje na školský systém, na to, že musí vláčiť tašky s nákupom, že musí napĺňať rolu. Otázky z publika počas diskusie k filmu implikujú frustráciu a označujú jasného vinníka: „Prečo jej otec s ničím nepomohol? Ako to mohol všetko iba natáčať a nezasiahnuť?“ Supy individuálnej zodpovednosti toľkokrát zahryznú do systémového problému, až zostane vinníkom iba osobné zlyhanie jedného - presne tak, ako v sebe nesiem hnev na svojho otca za všetko násilie a útlak, ktorých dejiskom bola a je moja rodina.

Keď som premýšľala nad záverom tohto textu, prišli mi na um rôzne príklady vzdorovania tradičnému chápaniu domácnosti – skupina žien, ktorá si kúpila veľký dom, v ktorom žijú spolu, squatting, striedanie sa vo varení spoločnej večere. Tieto alternatívy sú však opäť dostupné iba pre privilegované vrstvy – vyžadujú si buď finančný, alebo sociálny kapitál mestskej triedy.

Môže byť oslobodená domácnosť taká, kde je všetka práca úmerne rozdelená medzi jej členstvo podľa schopností a možností? Čo ale práca emočnej reprodukcie?
Dospelí nám ako deťom pripadali neustále unavení, hovorili o ustavičnej zaneprázdnenosti a o tom, ako sa nič nedá stíhať. Mama sa zdôverovala svojej kamarátke na návšteve: „Začnem upratovať byt, skončím a môžem znova začať na opačnom konci.“ Nespravodlivosť, ktorú som od detstva vnímala v domácnosti, bola tým, čo ma feministicky zradikalizovalo. Pre väčšinu ľudí je život v súčasnom patriarchálnom kapitalizme neustála práca: deväť až desať hodín v práci a na ceste z/do nej, nákup potravín, večera, oprať, snažiť sa neustále udržiavať poriadok. Môže kolobeh udržiavania čistoty a bezpečia v malej uzavretej bubline „oslobodenej“ domácnosti skutočne vzdorovať systému, ktorý nie je (len) tam vonku, ale inherentne v každej*om z nás? Čo (z)mení moja, naša domácnosť, v ktorej si prácu delíme rovnomerne, ak sme na konci dňa aj tak všetci*ky unavení*é a zničení*é?