Nedávno som videla My Fair Lady. Tento muzikál z 50. rokov, ktorý vznikol podľa predlohy divadelnej hry Pygmalion autora Georgea Bernarda Shawa, sa zaoberá (veľmi netypicky) lingvistikou. Dej sa odohráva v Anglicku na začiatku 20. storočia a jeho ústrednými postavami sú Eliza Doolittle, pouličná predavačka kvetov, a Henry Higgins, snobský profesor fonetiky a fonológie. Higgins je fascinovaný nedbanlivou rečou kvetinárky, preto sa na začiatku filmu staví so svojím známym, že z Elizy Doolittle urobí dámu, o ktorú budú mať záujem králi. A to tak, že ju naučí „správne“ rozprávať: „Vidíte tuto osobu s přízemní řečí, kvůli které je jí souzeno zůstat na ulici? Za šest měsíců bych ji mohl vydávat za vévodkyni na plese velvyslanců.“ V prvej polovici filmu sa teda Eliza učí vyslovovať [h], ktoré v bežnej reči vynecháva. Ďalej tiež opravuje výslovnosť svojich dvojhlások neustálym opakovaním vety „The rain in Spain stays mainly in the plain“. V druhej polovici už Eliza dokáže ukážkovo artikulovať všetky spisovné hlásky a žne plody svojho úspechu. Jej divoká reč je skrotená na nepoznanie, vďaka čomu sa jej podarí preniknúť do smotánky tamojšej spoločnosti a vydobyť si u všetkých rešpekt.

Henry Higgins je počas celého filmu zobrazovaný ako snob, klasista (osoba diskriminujúca iné osoby pre ich sociálny pôvod) a mizogýn, je teda postavou, ktorú by sme mohli označiť ako skutočne neznesiteľnú. To, v čom s ním ale môžeme súhlasiť, je fakt, že jazyk odráža spoločenskú realitu. Nereflektuje iba náš pôvod (dialekt), ale aj naše sociálne zázemie a spoločenskú triedu, do ktorej patríme (sociolekt). Jazyk je prvok, ktorý okamžite prezrádza skutočnú identitu človeka a môže byť preto veľmi dostupným nástrojom útlaku alebo bagatelizovania tých osôb, ktoré ho neovládajú s bravúrou.

Nespisovne neznamená nesprávne

Spisovný jazyk je v skutočnosti len jednou z modalít reči. Existujú popri nej aj ďalšie variety: náš rodný dialekt (nárečie), prípadne interdialekt (nadnárečie) či sociolekt. Používame ich v bežných spontánnych situáciách a celý život sa formujú podľa toho, v akých kruhoch a regiónoch sa pohybujeme. Takéto variety nie sú z jazykovedného hľadiska o nič menej legitímne: sú rovnako produktívne ako spisovný jazyk, pretože hovoriacim poskytujú možnosti, ako vyjadriť všetko, čo potrebujú. Ich pridaná hodnota je v tom, že odrážajú našu identitu, životné skúsenosti, prináležitosť k nejakej skupine a poskytujú nám možnosť autenticky sa prejaviť. Na rozdiel od spisovného jazyka je však ich sociálny a geografický dosah menší, a preto nemusí byť ich použitie v niektorých situáciách žiadúce.

Na druhej strane, spisovný štandard je nástroj, ktorý máme k dispozícií v momente, keď chceme prehovoriť k širšiemu publiku, napríklad vo formálnejších situáciách, v žurnalistických textoch, v televíznych novinách, na prednáškach. To, že nie je silno zaťažený neštandardnými dialektmi či sociolektmi, z neho robí varietu, ktorá je konvenčne vnímaná ako neutrálna. Jej výskyt v prestížnych sociálnych situáciách jej zároveň dodáva všeobecné spoločenské uznanie a vyšší status.

Aj keď štandardizáciu považujeme za samozrejmosť, stále na svete existujú jazyky, ktoré štandardizované nie sú. Hovoriť jazykom, ktorý disponuje spisovnou normou a pravopisom, je teda nepochybne privilégium. Poskytuje totiž všetkým hovoriacim jazyka jednotné pravidlá, na ktoré sa môžu obrátiť, keď sa chcú vyjadriť v spoločensky zásadných situáciách bez toho, aby bol ich diskurz zafarbený ich sociálnym či regionálnym pôvodom. Teoreticky.

Kto sa rodí s výhodami?

Podľa francúzskeho sociológa Pierra Bourdieua existuje okrem kultúrneho či sociálneho kapitálu aj tzv. jazykový kapitál. Jeho problematiku rozoberá vo svojej eseji Co se chce říct mluvením. Ekonomie jazykové směny (Ce que parler veut dire: L’économie des échanges linguistiques, 1982). Jazykový kapitál tvoria jazykové schopnosti človeka: znalosť cudzích jazykov, štylistická škála hovoriacich a predovšetkým znalosť pravidiel spisovného štandardu a pravopisu. Jazykový kapitál nadobúdame počas celého života. Spôsob, akým ho však nadobúdame a jeho hodnota, sú do veľkej miery ovplyvnené tým, do akej rodiny sa narodíme. To, že človek pochádza z učiteľskej rodiny, z domu plného kníh a umeleckých obrazov, ho bude zásadne predurčovať k lepšiemu jazykovému kapitálu než niekoho, kto sa narodí do marginalizovanej komunity s iným, než väčšinovým jazykom. Jazykovedci*kyne tiež rozlišujú medzi jazykovým kapitálom manuálne pracujúcich ľudí a tých, ktorých práca je podmienená aj „správnym“ použitím jazyka. Tento rozdiel je zásadný práve preto, že hodnotenie výkonu tej druhej skupiny a ekonomické dopady ich práce sú závislé od prijateľnosti ich jazykového prejavu.

Bourdieu vo svojej eseji ďalej tematizuje aj existenciu jazykového trhu. Na jazykovom trhu sa hodnota jednotlivých výrazov odvíja od ich spoločenskej akceptácie. Osoba s lepším prejavom svoj jazykový kapitál môže zúročiť výmenou za vyšší status alebo iné sociálne výhody. Podobne ako sa to podarilo Elize Doolittle. Kto ale určuje, ako vyzerá varieta jazyka, ktorá by mala byť všeobecne akceptovaná?

Jazyk je dialekt s armádou a námorníctvom

Tento výrok sa v lingvistike používa na definovanie toho, čo sa považuje za jazyk a čo „len“ za nárečie. Môže byť prekvapivé, že rozdiel medzi (spisovným) jazykom a nárečím nie je diktovaný lingvist(k)ami. Ide totiž predovšetkým o spoločensko-politické rozhodnutie. V momente štandardizácie sa zvyčajne uprednostňuje taká jazyková varieta, ktorej hovoriaci majú vyššiu spoločenskú prestíž (môže ísť o regionálny dialekt a v rámci neho o jeden konkrétny sociolekt alebo dokonca etnolekt). K vybranej a upravenej variete sa vytvoria pravidlá pravopisu, zjednotí sa vedecká a administratívna terminológia, uzákoní sa, začne sa používať v úradnej komunikácií a vo vzdelávacom systéme. Toto všetko reprezentuje armádu a námorníctvo, ktoré ďalej pomáhajú v potvrdzovaní legitímnosti a vysokého sociálneho statusu vytvoreného štandardu. Ostatné variety (sociolekty či dialekty) začnú byť dôsledkom tohto procesu hovoriacimi považované za „nesprávne“, „neúplné“ či „chybné“ verzie jazyka. Čím viac sme ako hovoriaci*e sociálne či regionálne vzdialení*é od centra prestíže, tým väčšia bude priepasť medzi našou rodnou varietou a prestížnou, teda spisovnou varietou jazyka. Príkladom toho môže byť sociolingvistická situácia v USA.

General American je angličtina, ktorá je používaná privilegovanou bielou strednou triedou. Je preto spoločensky vnímaná veľmi pozitívne a jej použitie prevláda aj v médiách. Na druhej strane, African American Vernacular English (AAVE) je súbor anglických dialektov, ktorými hovorí časť afroamerického obyvateľstva. Podľa sociolingvistických štúdií je AAVE stále vnímaná mainstreamovou spoločnosťou ako indikátor nízkej inteligencie alebo nízkeho socioekonomického statusu. (To, že mnohí*é hovoriaci*e tohto jazyka dosahujú najvyššie vzdelanie, hádam nie je nutné spomínať). Afroamerická angličtina je často vnímaná ako „lenivá“ či „nedbalá“, a to napriek tomu, že má komplexnú gramatiku a bohatú slovnú zásobu, rovnako ako iné dialekty či jazyky. Takéto negatívne vnímanie dialektu môže viesť k tzv. code-switchingu, čiže prepínaniu medzi varietami. Podľa štúdie Pew Research Center sa mnohí*é hovoriaci*e AAVE zhodujú na tom, že prepínanie zo svojej rodnej reči do „propper English“ je významnou zručnosťou v momente, keď chcú kariérne uspieť, a to najmä na vyšších miestach. Pre niektorých ľudí je jazyk skrátka väčšou bariérou než pre iných.

Niekedy však konzervatívne jazykovedné inštitúcie nepodporujú len jednu varietu reči, ale vytvárajú bariéry jazyku, ktorý používame všetci a všetky. „To nehovor, to je bohemizmus!“ je častým výrokom puristov a puristiek. Slová, ktoré pochádzajú z češtiny, sú v slovenčine označované za nespisovné, a to bez ohľadu na to, kto ich používa. To, že sa niektoré výrazy vyskytujú vo všetkých regiónoch a všetkých spoločenských vrstvách (napríklad „zdieľať“, „tým pádom“, „nevadí“), ešte neznamená, že budú „povolené“ v štandarde. Takýto výrazne preskriptívny prístup je prinajmenšom nevýhodný. Nie preto, že by uprednostňoval ľudí z určitého regiónu či sociálnej vrstvy, ale preto, že sa nedostatočne pružná norma umelo vzďaľuje od reči všetkých ľudí. Spisovný štandard by mal byť stabilný, no nemal by nám zakazovať tie výrazy, ktoré máme spoločné. Naštudovať si potom slová, ktoré používame všetci*tky neustále, a pritom sú nespisovné, vyžaduje extra úsilie, a to aj pre ľudí s najvyšším stupňom vzdelania.

Ak nevieš písať správne, radšej nepíš

Azda najzreteľnejším prípadom tvorenia bariér v jazyku je použitie pravopisu. Časté chyby voličstva populistických či extrémistických strán sa stali terčom posmechu a nástrojom tých „uvedomelejších“ na ich marginalizáciu: „Najskôr sa nauč písať, potom diskutuj!“ Alebo: „Veď ten ani nevie písať, s takým človekom nemá zmysel strácať čas!“ Ak je jazyk mocenský nástroj, pravopis je jeho stelesnením. Odsudzovať ľudí za to, že nevedia písať „správne“, je prejavom klasizmu a využívaním vlastného jazykového kapitálu na obratné umlčanie ľudí, ktorí sú pre nás nepohodlní. Pravopis je zručnosť, ktorú sa učíme na všetkých úrovniach vzdelávacieho systému. Praxou, čítaním a písomným prejavom sa v ňom postupne zlepšujeme. Takmer nikto z nás sa počas svojho života nedostane na úroveň, kedy by nemal pochybnosti o použití mäkkého či tvrdého „i“, alebo o tom, ako presne písať čiarky. Veď aj korektori*rky či prekladatelia*ľky dlhé roky venujú štúdiu pravopisných pravidiel, aby sa mohli profesionálne venovať textom.

V porovnaní s angličtinou sú naše jazyky relatívne fonetické, teda nasledujú pravidlo „píš, ako počuješ“, čo hovoriacim uľahčuje naučiť sa pravopis vlastného jazyka. Sú tu však isté výnimky. Niektoré sa riadia akýmsi racionalizovaným preskriptívnym pravidlom, ako napríklad české „s“ a „z“ na začiatku slov, iné etymológiou, ako mnohými nenávidený ypsilon.

Už v polovici 19. storočia najvýznamnejší slovenskí obrodenci Ľudovít Štúr a Anton Bernolák tvrdili, že rozdiel vo výslovnosti „i“ a „y“ neexistuje, v pravopise by sa teda tiež nemal odrážať. Popravde, Štúrove „Slovenskje národňje novini“ by nám dnes pripomínali skôr nevzdelané komentáre na facebooku, než intelektuálnu elitu národa slovenského. S návrhom zaviesť „y“ do slovenského pravopisu prišiel až Martin Hattala, ktorý veril, že nás tento prvok priblíži k nášmu praslovanskému pôvodu a k našim slovanským jazykovým bratom: ruštine či poľštine. Tak, ako iné rozhodnutia o spisovnom jazyku, aj toto bolo politicky a pronárodne motivované. Malo dodať slovenčine slovanského ducha a pomôcť budovať naše národné sebavedomie. Takémuto zmýšľaniu sa v kontexte doby určite dá rozumieť. Doba sa ale zmenila.

Je suis Eliza Doolittle

Snáď teraz na záver nebude prekvapivé, keď poviem, že používanie spisovného jazyka a pravopisu je dôležitá a užitočná zručnosť. Nie preto, aby sme sa vďaka nej odlíšili od časti spoločnosti, práve naopak: všetci*ky, bez ohľadu na náš pôvod, by sme mali mať prístup k takému vzdelávaciemu systému, ktorý nám pomôže nadobudnúť jazykový kapitál, ktorého súčasťou bude súbor pravidiel spisovnej normy.

Súčasné snahy o inkluzívny či rodovo citlivý jazyk nám ale zároveň dokazujú, že spisovný štandard nie je „daný bohom“ alebo prírodou a môžeme ho meniť „zdola“. Máme právo ho spochybňovať a zamýšľať sa nad hodnotami či ideológiou, ktoré sa skrývajú za jeho vznikom. Spisovný jazyk by mal reflektovať našu reč a potreby hovoriacich. A nemal by byť naším diktátorom.