Nedávno uplynulo 50 rokov od Stonewallských nepokojov, ktoré v podstate započali moderné dejiny boja za kvír práva. Netrvalo však dlho a po prvotných pride pochodoch sa pomaly začal objavovať trend premeny pochodov hrdosti na festivaly miliardových firiem za policajného sprievodu, z ktorých sa postupom času vytratila všetka ich pôvodná radikálnosť. Čoraz viac sa z nich stávala vyprázdnená apolitická atrakcia s väčším dôrazom na pohodlnosť okolitej verejnosti než na bezpečné prostredie pre samotných kvír ľudí. Stalo sa bežnou praxou, že v Pride sprievodoch sú viac zastúpené firmy, a to najmä tie, ktoré priamo vykorisťujú či už životné prostredie, alebo svoje zamestnanectvo. Často sa preto stáva, že sa v sprievode namiesto členstva radikálnych skupín ocitneme medzi zamestnancami a zamestnankyňami IT firiem či spoločností ako je ExxonMobil, ktoré priamo prispievajú k rapídnemu zhoršovaniu klimatickej krízy, prípadne s výhľadom na rady policajtov a policajtiek obklopujúcich nás všade okolo. Organizátorstvo udalostí na nás medzitým apeluje, aby sme provokatívne a príliš radikálne transparenty nechali doma, a aby sme sa správali úctivo, keď budeme prechádzať okolo kostolov. Z policajtov a policajtiek sa stali naši priatelia a z väzenského systému zas nástroj našej pomyselnej ochrany, zatiaľ čo niektorí kvír ľudia sa premenili na políciu vo vlastnej komunite.

V médiách môžeme neustále pozorovať snahu presvedčiť nás, že medzi policajnými jednotkami sa skrývajú kvír ľudia ako sme my samy, a že to je tá reprezentácia, za ktorú sme tak dlho bojovali, a za ktorú máme byť vďačné. Z histórie však vieme, že polícia a väzenský systém nikdy nestáli na našej strane. Ako teda môže včlenenie kvír ľudí do ich štruktúr znamenať krok vpred k progresívnejšej a slobodnejšej spoločnosti? Môžeme volať po slobode a autonómii pre kvír ľudí a zároveň vkladať väčšiu právomoc do rúk štátu a väzenského systému?

Kvír dejiny boja proti policajnému útlaku

Kvír história je plná rebelovania a odporu voči policajnej moci, ktorá je odnepamäti spojená s násilím. Polícia totiž nikdy neslúžila záujmom kvír ľudí, nikdy nestála na našej strane, nikdy pre nás nepredstavovala ochranu a neposkytovala nám bezpečie, ktoré nám boli spoločnosťou uberané.
Kvír identita bola dlhé roky trestaná kriminalizáciou a reguláciou, či už v podobe zákona proti sodomii, ktorý bol v Česku s obmenami platný do roku 1950, alebo proti cross-dressingu (prezliekanie sa do oblečenia typicky pripísanému inému genderu). Tieto zákony tak dovoľovali polícii jednoduchšie útočiť najmä na drag queens, trans* osoby či butch lesby (maskulínne prezentujúce sa lesby).

Leslie Feinberg, americký*á trans* aktivist*ka, komunist*ka a autor*ka, popisoval*a vo svojej knihe Stone Butch Blues (Alyson Books, 2003) ako bolo mnoho osôb v lesbických vzťahoch s butch/femme dynamikou častokrát odkázaných na snahu prezentovať sa na verejnosti ako cis heterosexuálne páry, aby tak unikli útokom a prežili časté policajné razie v kvír baroch. Podobné razie mnohokrát končili práve v policajných celách, kde boli zatknutí a zatknuté, podrobení*é dehumanizácii, fyzickému a sexuálnemu násiliu či degradovaniu, a to všetko kvôli ich rodovej či sexuálnej identite. Autor*ka v knihe detailne opisuje skúsenosti maskulínne sa prezentujúcich žien s násilím zo strany strážnikov, ktorí zneužívali ich zdanlivý „nedostatok ženskosti“”, aby ich mohli ponižovať a trestať za ich „neschopnosť“ splňovať spoločenské predstavy o ženách.

Aj v dôsledku týchto skúseností s násilím zo strany polície existoval veľký presah medzi lesbickými a trans* identitami. Mnohé lesby podstupovali hormonálnu terapiu a operácie, a to nielen aby vyjadrili svoje vnútorné cítenie, čo bolo taktiež dôvodom pre tranzíciu, ale tiež aby si zjednodušili každodenné fungovanie v homofóbnej spoločnosti. Zdravotná starostlivosť pre trans* ľudí však v druhej polovici minulého storočia nebola nijak právne ošetrená, a dostupnosť hormónov tak fungovala najmä na základe vzájomnej pomoci v rámci lokálnych komunít. Doktori a doktorky, ktorí*é boli ochotní*é poskytnúť túto starostlivosť aj napriek hrozbe právnych následkov, boli odporúčaní*é hlavne na základe známosti a tipov. Môžeme tu stále vidieť veľkú podobnosť so súčasným systémom trans* starostlivosti, ktorá má síce isté právne ukotvenia, no neexistuje žiadna oficiálna podoba toho, ako by mala tranzícia prebiehať. Trans* osoby sa teda aj naďalej spoliehajú najmä na skúsenosti, odporúčania a pomoc získané vo vlastnej komunite.

Od diskriminácie k chudobe až k uväzneniu. Aká je situácia trans* ľudí vo väzeniach?

Či už je to represívna a kontrolujúca legislatíva alebo nepriaznivé materiálne podmienky mnohých kvír ľudí, naša situácia v spoločnosti sa od minulosti neposunula k lepšiemu o toľko, aby sme neostávali aj naďalej jednoduchými terčami moci autorít a neostávali v oveľa zraniteľnejšej pozícii v prípadoch zatknutia či uväznenia. Situácia transrodových osôb vo väzení je špecifická v tom, že vo vnútorných predpisoch väzenskej služby chýba konkrétna metodika a táto problematika je upravená len veľmi všeobecne. Možnosti osobitnej ochrany sa vzťahujú na väznenú osobu ak je potenciálnym objektom násilia zo strany iných väznených. Pri umiestňovaní trans* osôb do genderovaných väzenských zariadení teda platí v Českej republike individuálny prístup, ktorý spadá pod všeobecnejší predpis o ochrane sexuálnych menšín. Túto skutočnosť potvrdili aj sociálni*e pracovníci*čky, u ktorých sme sa o tejto problematike informovali. Samotné umiestňovanie trans* osôb do väzníc záleží na ich úradnom pohlaví, ktorého zmena je v Česku podmienená sterilizačným zákrokom. Ten však mnoho trans* ľudí z rôznych dôvodov nepodstupuje, a teda je možnosť, že budú umiestnení*é do nesprávnych väzníc a nútení*é prezentovať sa v nesprávnom rode. Vedenie väzníc sa v takýchto prípadoch spolieha na odporúčania sexuológie a osud trans* ľudí tak znova ostáva v rukách tretej strany, ktorej slovo má väčšiu hodnotu nežpotreby a požiadavky samotnej trans* osoby.To so sebou však nesie mnohé ďalšie riziká a nekončí to pri tom, že trans* osoby v niektorých prípadoch končia v „správne genderovaných“ väzniciach.

Kateřina Nedbálková vo svojej knihe Spoutaná rozkoš (SLON, 2006) opisuje atmosféru ženských väzníc a to, ako sa v nich prostredníctvom nepísaných princípov reprodukuje gender a sexualita. Z týchto informácií môžeme síce iba usudzovať, ako by mohla táto atmosféra vplývať na trans* osoby, no stále je to cenný vhľad do vnútorných štruktúr ženských väzníc a do toho, ako by do nich mohli práve trans* ľudia zapadať. Autorka v knihe napríklad opisuje kultúru klebiet a strategické využívanie hodnotných informácií k získaniu prestíže. Pokiaľ by sa vo väznici teda nachádzala trans* osoba, môžeme si predstaviť, že uniknutie tejto informácie by mohlo potenciálne slúžiť v jej neprospech, a mohla by sa tak oveľa jednoduchšie stať terčom šikany či útokov. Zároveň na mieste, akým je väzenská inštitúcia s minimálnym množstvom osobného priestoru, je udržanie osobných “tajomstiev”, ktorým môže byť napríklad transrodová identita, takmer nemožné. Spoločné cely, spoločné sprchy a konštantný dohľad a prítomnosť iných osôb veľmi dôsledne znemožňujú udržanie si hocijakej privátnej sféry.

Medzi väzenkyňami taktiež dochádza k veľkej stigmatizácii psychických ochorení a s nimi spojenými odlišnosťami od normálu (ako sú plachosť, výzor, odlišné správanie a pod.). Medzi takýmito ženami potom často dochádza k šikane rôzneho druhu a trans* osoby sa tak pre svoju zjavnú odlišnosť a celkovú stigmatizáciu a stereotypizáciu trans* identít môžu stať veľmi jednoduchými obeťami.

Ďalším bežným fenoménom vo väzniciach je uvoľňovanie hraníc sexuálnych preferencií, a preto sa často stáva, že heterosexuálni muži nadväzujú sexuálne vzťahy s ďalšími mužmi a heterosexuálne ženy zase so ženami (môže síce dochádzať k nadväzovaniu konsenzuálnych vzťahov, častejšie však dochádza k aktom sexuálneho násilia). Mylná predstava, že trans* ženy pred operáciou môžu byť vnímané ako muži, a naopak trans* muži vnímaní ako ženy, stavia trans* osoby do zraniteľnej pozície a heterosexuálne väznené osoby toho môžu zneužívať vo svoj prospech. Nedbálková takisto poskytuje model vzťahov, v ktorých sa kladie veľký dôraz na rozdiel medzi femininitou a maskulinitou, kedy pri vzťahu dvoch mužov často dochádza k oslovovaniu feminínne vnímanej osoby ženskými zámenami či menom. Ak by bol v tomto prípade tou osobou trans* muž, nesprávne genderovanie by tak spôsobovalo dysfóriu a ešte vyššiu mieru stresu a rozrušenia.

Normalizácia ako nástroj kontroly

V procese dohľadu a kontroly trans* identít počas minulého storočia hrala okrem polície veľkú rolu aj psychiatria slúžiaca ako nástroj normalizácie. Aj keď tu už v súčasnosti nie je homosexualita radená medzi psychické poruchy, Česko dodnes nezvládlo zaviesť do praxe 11. revíziu Medzinárodnej klasifikácie chorôb a ešte vždy sa tak riadi jej desiatym vydaním, v ktorom je transsexualita vedená ako porucha osobnosti. Transrodovosť spolu s rodovou prezentáciou a jej najmenšími odchýlkami od normy tak ešte vždy podliehajú prísnemu dozoru a regulácii oborníkmi“ a odborníčkami, ktorí*é musia neustále oficiálnymi cestami uplatňovať pevné hranice pohlavia. Psychiatria je tak len ďalším nástrojom k určovaniu toho, čo je normálne, a ktoré aspekty nášho života by naopak mali ostať pod dohľadom a kontrolou.

Snahou psychiatrie je uplatňovať rigidné normy a definície, v dôsledku čoho nám ostáva možnosť okupovať iba túto pevne vytýčenú oblasť, za ktorej hranicu nemôžeme prejsť ani o kúsok ďalej bez narušenia zaužívaného videnia sveta. Sme tak väznené v predstavách iných ľudí o tom, čo máme a čo môžeme byť, a odoberá sa nám všetka autonómia nad vlastnými potrebami a rozhodnutiami.

Verejnosť sa však popritom neustále odvoláva na istú neprirodzenosť trans* existencie a biologickú povahu pohlavia. Pokiaľ by však táto povaha bola tak vrodená a biologicky predurčovaná, prečo by sme potrebovali štátne orgány a inštitúcie, aby ju neustále od jednotlivkýň vymáhali? Prečo potom musíme potlačovať každého a každú, ktorá*ý si dovolí od tejto normy iba o trochu uhnúť, a kriminalizovať ich existenciu?

Pokiaľ v spoločnosti existuje kvírfóbia a zároveň existujú väzenia, bude taktiež existovať hrozba snahy kriminalizovať kvír existenciu. Môžeme to pozorovať najmä v USA, kde v súčasnosti prebieha genocída trans* populácie, pred ktorou varoval aj Lemkinov inštitút pre prevenciu genocídy vydaním stanoviska k ideológii gender critical hnutia, známeho aj ako TERF, v ktorom vyjadruje obavy z rapídne rastúceho množstva legislatívy zasahujúcej transrodových ľudí. V roku 2023 je aktívnych cez tristo zákonov, z ktorých mnoho priamo zakazuje tranzíciu či sa vyhráža zatknutím lekárstvu poskytujúcemu rodovo afirmujúcu zdravotnú starostlivosť (zdravotná starostlivosť poskytovaná trans* ľuďom zahrňujúca najčastejšie hormonálnu liečbu a operácie) alebo rodičom, ktorí by pre svoje dieťa takúto starostlivosť vyhľadávali. V dôsledku silne konzervatívnej vlády však môžeme podobné snahy vidieť napríklad aj na Slovensku a môžeme si len domýšľať, kam až tieto snahy povedú. Začiatkom tohto roka tam napríklad prešiel do druhého čítania návrh zákona týkajúci sa rodných čísiel, ktorý by zakázal právnu tranzíciu pre trans* ľudí. V Maďarsku zase pred pár rokmi prešiel Orbánov anti LGBT zákon, ktorý v podstate zakazuje všetku propagáciu kvír tém či už vo výuke, alebo v médiách. V rámci EÚ došlo k odozve na tento diskriminačný zákon od viacerých členských štátov, Česko sa však ani k jednej z nich nepripojilo.

V rovnakom čase tiež sledujeme nárast sympatizantov a sympatizantiek fašistických ideológií protestujúcich proti drag vystúpeniam a iným trans* iniciatívam. To si však pozornosť štátu a polície očividne nezaslúži toľko ako drag queen čítajúca z knihy či trans* človek dožadujúci sa základnej zdravotnej starostlivosti. Podobnú odozvu sme mohli pozorovať nedávno aj v Česku pri čítaní organizovanom brnianskym Pride Week.

V pasci zraniteľnosti

Kvír a trans* ľudia sú aj naďalej omnoho zraniteľnejší voči kriminalizácii a uväzneniu. Kvôli častej potrebe, či až nutnosti odhaliť svoju identitu v rôznych oblastiach života, sú tiež oveľa náchylnejší na stratu domova či práce. Je veľká pravdepodobnosť, že zo strany rodiny alebo zamestnávateľstva budú musieť čeliť útokom, diskriminácii, odmietnutiu či iným formám násilia, a budú tak nútení a nútené odsťahovať sa, dať výpoveď, či budú priamo vyhodené*í z domova alebo práce. Problémom môže byť následné hľadanie náhradného bývania, keďže v podnájme či miestach pre ľudí bez domova môžu hroziť podobné problémy ako v domácnosti predtým. Mnoho ľudí tak končí na ulici a v chudobe, s čím sa nevyhnutne spája kriminálna činnosť ako sexuálna práca, kradnutie a iné.

Alarmujúce čísla v tejto súvislosti poskytuje americké Národné centrum pre transrodovú rovnosť (National Center for Transgender Equality) ktoré na základe svojej výskumnej správy z roku 2015 uvádza, že takmer tretina transrodovej populácie v USA žije v chudobe, čo je takmer trojnásobok oproti väčšinovej populácii. Ako jeden z faktorov uviedli napríklad nedostatok zamestnania. V českom kontexte nie je podobný výskum k dispozícii, ale môžeme sa oprieť aspoň o výskumnú správu Transgender Europe, ktorej výskum sa zameral na vplyv krízy COVID na život trans* ľudí v Európe a Strednej Ázii. Táto správa hovorí o náraste chudoby a následnej nedostupnosti hormonálnej liečby z finančných dôvodov.

Veľmi konkrétny príklad trans* chudoby ponúka rozhovor brnianskej sociologičky Kateřiny Nedbálkovej s trans ženou Anetou z jej knihy Pracovat (Display, 2022). Ako sa v rozhovore dozvieme, Aneta pracovala ako stavebná manažérka a majiteľka stavebnej firmy. Kvôli finančným ťažkostiam však svoju firmu predala a nastúpila na rovnakú pozíciu. Po ôsmich rokoch však začala prechádzať tranzíciou, ktorá podľa nej viedla k strate rešpektu na pracovisku a jej následnému prepusteniu z firmy. Po strate zamestnania sa ocitla v dlhovej pasci a v súčasnosti žije v insolvencii. Odvtedy pracovala v niekoľkých neistých zamestnaniach, naposledy ako kuriérka bez zmluvy. Aj tu sa však v dôsledku svojej tranzície stretla s viacerými ťažkosťami, predovšetkým s predsudkami klientstva, ktoré má v rukách jej hodnotenie. Aneta v knihe opisuje svoje ťažkosti a frustráciu vyplývajúce z formy hodnotenia, ktorá je príliš odosobnená a často neodôvodnená. Zároveň má kvôli nej strach z odsúdenia zákazníkmi*čkami a problém do práce vôbec doraziť.

Kvír a trans* ľudia sú aj naďalej omnoho zraniteľnejší voči kriminalizácii a uväzneniu. Kvôli častej potrebe, či až nutnosti odhaliť svoju identitu v rôznych oblastiach života, sú tiež oveľa náchylnejší na stratu domova či práce. Je veľká pravdepodobnosť, že zo strany rodiny alebo zamestnávateľstva budú musieť čeliť útokom, diskriminácii, odmietnutiu či iným formám násilia, a budú tak nútení a nútené odsťahovať sa, dať výpoveď, či budú priamo vyhodené*í z domova alebo práce

Svet bez väzníc: starostlivosť miesto represie

Inštitúcia väzenia nie je nefunkčná a poškodzujúca len pre samotných trans* a kvír ľudí, ale aj pre ľudí, ktorí sa v tomto systéme ocitnú práve na základe poškodzovania kvír práv. Väzenia nie sú stavané tak, aby poskytovali nápravu, preto napríklad uväznenie za predsudkové násilie (násilie z nenávisti) nebude viesť k náprave či polepšeniu, ale naopak sa títo ľudia ocitnú v ešte nepriaznivejšom prostredí pre rozšírenie vedomostí či zmenu pohľadu. Snaha väzníc bezvýsledne trestať, spolu so štruktúrou založenou na vykorisťovaní, dehumanizácii a násilí voči väzneným, neposkytuje podmienky k rozvoju emočnej inteligencie, empatie či kritického myslenia ohľadne komplexných spoločenských tém, akou je napríklad kvír problematika. Zároveň pre nich pobyt vo väznici nevytvára materiálne podmienky k tomu, aby na to po prepustení mali možnosť.

Liberálny aktivizmus sa nás však stále snaží začleniť do utlačujúcich štruktúr, proti ktorým sa snažíme vymedziť. Pomocou predsudkovej legislatívy nás chce dostať do pozície, v ktorej by sme my boli tí a tie, ktorí*é budú mať moc odobrať niekomu slobodu a zaslúžiť sa o ich pobyt vo väzení. Snaží sa nám povedať, že ako kvír ľudia sme sa zaslúžili o nejaké pomyselné povýšenie v rebríčku spoločnosti tým, že môžeme byť policajtmi a policajtkami, bacharmi či bacharkami. Nemôžeme sa však pozerať na exponenciálny rast kriminalizácie našej existencie a ako odpoveď naň vyžadovať ďalšiu kriminalizáciu späť. Trestanie neznamená spravodlivosť a trestanie nikdy nepovedie k dlhodobým zmenám. Našou snahou by naopak mala byť reimaginácia celého systému trestania, ktorý nebude stavať len na reprodukcii marginalizácie a nepriaznivej situácie ľudí po výkone trestu.

Vo svojej príručke Instead of Prisons: A Handbook for Abolitionists (Namiesto väzení: príručka pre abolicionistov*ky, 1976) predstavuje Faye Honey Knopp päť krokov, ktoré môžu slúžiť ako užitočný nástroj k predstaveniu si spoločnosti bez väzení: 1. koniec financovania väzenského a policajného systému, 2. prepustenie väznených osôb, ktoré nepredstavujú ohrozenie pre okolitú verejnosť, 3. dekriminalizácia sexuálnej práce, bezdomovectva, chudoby a drog, 4. spravodlivejší systém nápravy pre osoby predstavujúce nebezpečie pre okolie, 5. vybudovanie solidárnejšej a starostlivejšej spoločnosti. Namiesto vkladania úsilia do vymýšľania nových alternatívnych spôsobov trestania by sme sa mohli radšej zamýšľať nad vytvorením spravodlivých podmienok a prostredia, v ktorom by nemuselo k páchaniu násilia či zločinu v prvom rade ani dochádzať.